Ranná cesta vlakom dokáže priniesť zaujímavé situácie. Zhody náhod, ktoré nikto neplánuje a predsa prinášajú úsmev. Sadol som si do kupé, v ktorom si muž v stredných rokoch vychutnával horké potešenie. Bolo síce len osem ráno, ale niekomu chutí aj vtedy. Možno ho čakala dlhšia cesta a potreboval trošku dotankovať (alebo sa už zrána natankovať?). Oproti nemu sedel zalomený muž, tiež v stredných rokoch. Ten pre zmenu pôsobil dojmom, že tankoval celú noc...alebo cestoval domov z nočnej šichty? Pozdravil som a usadil sa oproti mužovi v mojom veku. Ten držal v ruke smarthphone a šmátral v ňom rýchlymi pohybmi ukazováka. "Aké krásne slnečné ráno a aký som fit", povedal som si v duchu a vytiahol som maličkú knižku, ktorú čítam už asi pol roka. Bol som pevne odhodlaný dočítať ju cestou domov. Skromnejší cieľ zahŕňal aspoň posunutie sa o niekoľko desiatok strán. Všetko vyzeralo nádejne. V kupé bol pokoj; nie ako v tých "otvorených" vagónoch.
Začal som čítať a bol som spokojný, že aj napriek tomu, že som vstával skoro ráno, bol som už pripravený koncentrovať sa.
Všetko sa však razom zmenilo...
Pán vedľa mňa dopil svoju plechovku, položil ju na poličku a zalomil ruky. O chvíľu mu spadla hlava a pridal sa k svojmu "náprotivkovi" - vstúpil do ríše snov. Driemali spokojne, jemne si odfukovali. Ja som však bol pevne rozhodnutý čítať knižku.
Mladší muž oproti mne sa zrazu postavil, stiahol vak z regálu a vytiahol sluchátka. Zapojil ich do smartphonu, poslednýkrát rýchlo pobehal ukazovákom po obrazovke a zalomil ruky. Prekrížil nohy do skrčenej polohy, vystlal si hlavu mikinou. "Nie, nespi!", prial som si tajne. Vedel som totiž, že aj ja prehrám tento boj s ránom.
Držal som sa!!!
Po piatich minútach som absolvoval prvý mikrospánok. Onedlho nasledoval druhý a aj tretí. Trhlo ma, bojoval som statočne, keď tu zrazu:
"Lístky prosím!!!" Muž predo mnou sa strhol, pričom ma stihol kopnúť. Knižka ležala vedľa mňa. Revízorka bola prísna, ale milá. Mala s nami trpezlivosť. Trvalo nám nejakú dobu zorientovať sa. Najtvrdším orieškom bol muž pri okne. Zobudila ho. Otvoril oči a zavrel ich. Až po značnej dobe si uvedomil, že neleží vo svojej posteli a nebudí ho jeho žena.
Revízorka odišla a muž predo mnou už nespal. Bol som opäť odhodlaný čítať. Prítomnosť jedného prebudeného mi nesmierne pomáhala. Vlak však zastavil a mladý muž vystúpil.
Opäť nasledoval klasický zaspávací proces - jeden mikrospánok, druhý, tretí...
A tak sme si spali, už len ako takí "traja spití roboši" ... nič sme si nepovedali a tak dobre sme si rozumeli. Jediným bdelým bol CORGOŇ, ktorý víťazoslávne, s rukami nad hlavou, strážil naše veci.
