Každý je iný a rovnako iný je každého život. Začína to už pri kolíske, kedy nám je nadelené do vienka. Niekomu menej a niekomu už vtedy viac. Niekto sa narodí rodičom bohatým, od detstva dostane, po čom zatúži. Niekoho rodičia a okolité najbližšie prostredie je bohaté na skutočnú lásku...radosť vyrastať....
V neskoršom veku dospievania začíname vnímať aj ďalšie dary, napríklad taký výzor. Niekoho telo a tvár je krásne, iného zdeformované alebo značne ovplyvnené dedičnými vlohami a darmi....
Nerovnosť pokračuje aj v dospelosti. Existujú ľudia, ktorým vďaka dedičstvu odpadli starosti bežného človeka. Potom sú takí jedinci, ktorí čo si zaumienia, aj dosiahnu. Na druhej strane sú bojovníci so životom, ktorým sa nedarí aj s vynaložením všetkých síl...
A tak žijeme tie naše rozdielne životy a snažíme sa porovnávať. Hodnotíme našu kvalitu života pomocou komparatívnych metód - najčastejšie poukazovaním na susedov a tých, ktorých poznáme.
On má, ja nie - má sa lepšie...
On nemusí - ja musím - má sa lepšie...
On toto a ja tamto - a často nám vychádza, že sa máme o čosi horšie. Najčastejším dôvodom je náš nedostatok peňazí a ak ich aj dosť máme, príčina nedokonalosti nášho života sa vždy nájde.
A zrazu to prichádza: "BOOOM" - na známeho (neznámeho) úočí ruka osudu a prichádza nejaká ťažkosť. "HAHA", pomyslíme si, "tak ti treba"...
Sme sofistikovaní a takmer nikdy to nedáme navonok najavo. Ale vo vnútri to vrie. Zadosťučinenie je vykonané a zrazu nadobúdame pocit osobného víťazstva.
Asi tak nejako funguje tá škodoradosť (pre tých, čo ju nikdy nepocítili).
Sladko-horká slať neprajnosti sa pomaličky usadá. Ak trápenie druhého neprestáva, možno nám ho už aj začína byť trošku ľúto, ale tak čo už - aspoň sa ukázalo, že jeho radosti neboli všetko, a že my sme teraz šťastnejší ako on.
Sme však skutočne šťastnejší?
Do akej miery je to, čo robíme, správne?
Je to vôbec správne? Veď už predsa nejde o malinký detský škodoradostný výsmech, ako keď niekto padne na ľade. Tu ide o vážnu vec. Niekto sa trápi so životom, je chorý alebo skrachoval, alebo ho opustila žena, pohádal sa s dospelými deťmi... a my sa z toho tešíme...?!?
Začíname o tom premýšľať. A vtedy sme na dobrej ceste. Začíname chápať, že všetko zlé, čo niekoho postihlo a čo nám robí radosť, je radosť falošná.
Bojujeme s tou vnútornou chorobou, ktorá nás sprevádza už od útleho detstva.
Tá choroba sa nazýva závisť.
Závisť je veľmi prefíkaná. Podobá sa takému šikovnému Trojanovi, ktorý často v počítači len tak drieme a v plnej paráde sa ukáže až v určitom čase. Preto mnohí ľudia o sebe tvrdia, že nikomu nič nezávidia, ale po prečítaní novinového článku o rozchode známej celebrity si s úsmevom na duši povzdychnú: "Tak mu treba".
Vtedy sa u nich závisť prebúdza, aj keď už v trošku modifikovanej podobe. A podobne ako modifikácie vírusov - aj podoby zlých cností (medzi ktoré isto závisť patrí) sú častokrát horšími, ako ich pôvodné verzie.
V skratke to vysvetlím na príklade:
Predstavme si, že niekto stále verejne reptá na druhého, ako má peniaze, majetok, úspechy - vidíme, že dotyčný mu závidí.
Ak však niekto pri nešťastí druhého verejne prejavuje ľutosť, súcit a úctu a vo svojom vnútri sa z jeho nešťastia teší - vtedy už nejde iba o závisť, ale aj o pretvárku a falošnosť...
Jedná zlá vec kopí druhú. Nedarmo sa potom čudovať, že sú ľudia k sebe takí zlí...
Ak sa nieomu zle privodí, a najmä v prípadoch, že život mu vždy prial, láka nás to zmýšľať neprajne a škodoradostne. "Musel raz padnúť na hubu", povieme si.
Mne sa niečo podobné stalo nedávno. Našťastie som tieto zhudbné myšlienky zahnal a tým sa uchránil od "hyenizmu srdca".
Pravú radosť a spokojnosť predsa nemožno nájsť v porovnaní so životom iných.
Žijeme totiž ten svoj a v ňom je skrytý ten náš kľuč šťastia.
