Človek je zaujímavý tvor. Nemyslím teraz ani tak jeho fyzickú stránku, ktoré je tiež premakaná (podobne ako u každého živého tvora). Čo mňa vždy fascinovalo je jeho tajomné vnútro. Niekto neverí v existenciu duše a preto to môžeme nazvať aj psychikou. Nie, nechcem silne polemizovať o týchto abstraktných veciach, ale...
...neviem, či sa vám to už niekedy stalo, je zaujímavé sledovať tie rôzne povahy, zmeny nálad, nenávisť a hnev, odpustenie a dobrotivosť...všetky tie vlastnosti človeka, ktoré ho sprevádzajú životom.
Je zaujímavé sledovať ľudí, ktorí žijú len tak, pre niečo, čo tu je, pre niečo, čím chcú byť, čo chcú dosiahnuť, mať a podobne. Na druhej strane kvantum ľudí, ktorých podobné veci nedokážu naplniť a ktorí vidia zmysel života v absolútnom oddaní sa druhým. Nemusí sa jednať výlučne o pomocníkov, dobrovoľníkov, lekárov v krajinách tretieho sveta alebo kňazov. Tieto diametrálne odlišné životy sa dajú pozorovať aj v každodennom živote, napríklad na takej ulici. Niekto rád pomôže, usmeje sa aj keď prší, pozdraví a naplní iných silou. Niekto zase hľadí do zeme, s nadutým ksichtom myslí len na svoje povinnosti, o ktorých si myslí, že ho posúvajú vpred a pritom len stojí na mŕtvom bode fatálneho živorenia duše.
Viem, život nie je čiernobiely a preto okrem týchto dvoch typov existujú ľudia niekde medzi. Takí bežní človiečikovia, ktorí sa na jednej strane snažia byť dobrými a zdravo zmýšľajúcimi voči sebe aj iným a na druhej strane občas podliehajúci tlaku, stresu, zúfalosti a strachu z ťažkostí, ktoré v živote zažije takmer každý.
A takíto ľudia, keď práve majú svoju slabú chviľku, niečo ich trápi alebo zožiera, alebo jednoducho iba nemajú dobrú náladu, utiekajú sa k rôznym veciam. Niekto si pustí muziku, relaxuje, ide sa prejsť, veriaci sa snaží modliť, niekto siaha po alkohole (čo však nič nevyrieši).
V podobných chvíľach vie pomôcť aj dobrý priateľ alebo kamarát, ktorý nás privedie na iné myšlienky.
Ako si predstavíme takého človeka? Aký by mal byť človek, ktorý nám vie pomôcť v ťažkých životných chvíľach?
Má byť usmiaty, silný, schopný objať alebo chlapsky buchnúť po pleci?
Do ruky sa mi prednedávnom dostala úžasná kniha. Je to príbeh Tretej ríše. Táto kniha nie je ani tak úžasná v pozitívnom zmysle, ale nádherne vykresluje zrod a priebeh tohto zla, ktoré takmer vyhubilo Európu a svet.
Toto zlo bojovalo a odstraňovalo všetko, čo mu v jeho snahe stálo v ceste. A jeho nepriatelia, podobne ako v každom totalitnom režime, neboli iba silní a vplyvní.
Hitlerove Nemecko, sfanatizované ideálom dokonalosti v každom ohľade spoločnosti, nakazené víziou tohto falošného obrazu perfekcionizmu sa ponížilo až k vyhladzovaniu tých najbezbrannejších.
Vyhladzovaniu Židov predchádzali programy eutanázie postihnutých.
Ale čo to s ľuďmi, ktorí dokážu pomôcť v ťažkých chvíľach?
Ťažko postihnutí ľudia - naoko zbytočné a beznádejné a poľutovaniahodné prípady. A pritom tak vzácni ľudia!
Stretnutie s nimi vám dokáže zmeniť život. Aj keď stretnutia bývajú bolestivé a často nepríjemné. Oplatí sa však vytrvať!
Láska, úcta a úctivý (nie falošný a beznádejný) súcit sa nikdy nestratí. Práve naopak - vždy sa vám mnohonásobne vráti.
Nepochopiteľné tajomstvo
Aj tak sa dajú opísať zázraky, ktoré takíto ľudia vedia robiť vo vašom vnútri. Pritom sa málokedy usmejú, skôr vidíte iba ich trápenie a slzy a slová zúfalstva.
Aj napriek tomu vás tieto slová dokážu posilniť, dokonca často viac ako slová veselého zdravého človeka.
"Tak prečo sa neraduješ? Veď si zdravý!", Phil Bosmans.
