Je úplne prirodzené, že existujú veci, ktoré sa nám nepáčia. Nepáči sa nám niekoho správanie, nepáči sa nám systém fungovania nášho denného života, nepáči sa nám toho veľa.
Ako sa hovorí: "Koľko ľudí, toľko chutí." Vyhovieť každému sa nedá a určite sa vždy nájde niekto, kto je s niečím nespokojný a kritizuje to.
Prečo potom existujú ľudia (a nie je ich málo), ktorí kritizujú neustále? Nepáči sa im absolútne nič? Sú úplne so všetkým nespokojní?
A práve takíto ľudia sú asi tým, čo takmer nikto nemá rád. Určite as už každý stretol s tpyom človeka, ktorý nevie nič iné, len kritizovať.
Kritizuje každý jeden váš "krok", kritizuje každého, všetky udalosti, mediálne infomácie. Kritizuje politikov, novinárov, celebrity, cirkvy, náboženstvá. Kritizuje svoje deti, manželku/manžela, rodičov, príbuzných...
Kritizuje služby v obchode, obsluhu v reštaurácii. Kritizuje jedlo, pitie...žiadna vec, človek alebo udalosť nezostane bez jeho kritického pohľadu.
Čo je však najhoršie - jeho kritika je často neoprávnená.
(aby som to upresnil, nehovorím o ľuďoch, ktorí za to sčasti nemôžu...myslím starých senilných ľudí aleb ozaj chorých neurotikov a podobne)
Samotná kritika môže byť niekedy veľmi prínosná. Zdravá kritika pôsobí ako liek. Ak kritizuješ ľudí, pretože ich máš rád a záleží ti na ich dobre....nech sa páči. Smelo do toho. Ľuďom niekedy treba otvoriť očí a skúsiť ich napraviť na správne cestičky. Niekedy si totiž ťažko uvedomujeme chyby a vtedy sú pre nás kritici, ktorí nás majú skutočne radi záchrancami.
Chorá kritika je ale sama o sebe chorobou. Je chorobou, pretože nemusí byť. Pramení zo zlých vecí, akými sú predsudky, závisť a zlomyselnosť.
Niekedy slúži len ako ventilácia našich vlastných komplexov.
Inokedy je zase prejavom nervozity z práce, zo školy, nervozity zo seba samého. Nezvládam niečo a vtedy je po ruke dobrý terč. Vždy sa nájde niečo alebo horšie NIEKTO, kto poslúži ako terč na vyventilovanie svojich vlastných problémov.
Koľko zla a neprávosti takáto kritika spôsobí? Nie nadarmo sa vraví, že psychicky dokážeme niekedy ublížiť viac ako fyzicky.
Koľko fantastických a dobrých ľudí sa vplyvom neustálej kritiky zmenilo na úplný ľudský priemer, alebo sa zmenilo na zlých?
Dnešný svet nás učí jednému nebezpečnému zlozvyku. Je ním priam vyzývanie k obrane svojej vlastnej osoby: "Nenechajte sa zneužívať inštitúciami, nenechajte si šľapať na hlavu...!" - súhlasím.
Ale táto výzva musí byť správne pochopená.
Inak je externým faktorom tohto myslenia prekrúcanie reality - za moje problémy môže štát, systém, inštitúcie a vždy len iní ľudia.
Ľudia strácajú sebareflexiu. Nemajú dar sebakrittiky. Pri problémoch sa nepozrú najprv do svojho vnútra, ale okamžite zvalia vinu na prvého, kto im príde do rany, alebo rovno na tých najlepších.
Ako môžeme následne od druhých požadovať rešpekt, úctu a pochopenie, keď nedokážeme napraviť vlastné myslenie a urobiť rajóny vo svojom vnútri?
Je množstvo vecí, ktoré sa nám nepáčia a chceli by sme ich napraviť. Ale skôr, ako tak urobíme, mali by sme sa opýtať samých seba, či je všetko v nás v poriadku.
A keď sa už rozhodneme kritizovať, naša kritika by mala smerovať k dobru inej veci alebo druhého človeka a nie k pošľapaniu jeho dôstojnosti a k poukázaniu na svoju "dokonalosť" a "autoritu".
Silný človek nepotrebuje kritizovať, ale dokáže hľadať pozitíva a namiesto štipľavých kritických slov vlastným príkladom a vystupovaím zlepšovať nedokonalé!
