Tých prívlastkov, ktoré Vianociam dávame je neúrekom. Veselé, šťastné, radostné, pokojné, požehnané, plné lásky, mieru...
Aj napriek tomu existujú ľudia, ktorí ich neočakávajú s radosťou. Často sú tieto sviatky spojené s opačnými skúsenosťami. Ľahko sa pretvoria na sviatky stresu, hádok, šomrania, naháňania sa a problémov. Veľakrát si za to môžeme sami...
Sú niekedy naše Vianoce takými, akými ich voláme?
Možno všetci robíme základnú chybu. Dávame im množstvo prívlastkov, očakávame od nich X vecí a pritom zabúdame na tú hlavnú. Zabúdame na čnosť, ktorá chýba úplne každému človeku a v ktorej nikto nikdy nebude dokonalý. Aj napriek tomu sa o ňu musíme usilovať.
POKORA - matka všetkých čností. To si uvedomovali už dávni filozofi.
Radosť, veselosť, láskyplnosť, rozhovor, úsmev, pomocná ruka, písanie, spievanie ... všetko stráca svoj pravý zmysel, ak chýba pokora.
Vianoce - sviatky pokory. Z kresťanského hľadiska sprítomnené v bezbrannou dieťati, ktoré sa narodilo v chladnej maštali. Prichádza na Zem pokorne, vítané tými najchudobnejšími - pastiermi.
Už tu prichádza na svet duch pokory, ktorý netúži mať, ale dávať.
Rovnako je to aj v bežnom živote, či už sme veriaci alebo nie. Ak túžíme po dokonalej pohode, nesmie nám chýbať snaha konať dobro a vyhýbať sa nezdravej ľudskej pýche, ktorá nám je tak veľmi blízka.
Aj nariek tomu, že sa nám to často nedarí, pokoru v sebe treba pestovať a statočne v tom vytrvávať. Pretože ak chceme lepší svet, začať treba od seba.
A aj tento vianočný čas nám môže slúžiť ako zastávka, pri ktorej sa aspoň trošku zamyslíme nad sebou a nevšimneme si výlučne chyby a nedostatky iných.
