Keď som prednedávnom čítal články, ktoré kritizovali reláciu Vila Rozborila, takmer väčšina čítajúcich sa zhodla na tom, že citovo vydierať a robiť si reklamu je minimálne nepekné. Áno, v Modrom z neba bol aj premiér, tiež si robil reklamu a snažil sa dojatých divákov presvedčiť o svojej sociálnosti.
Čo to má spoločné s dnešným publikovaným rozhovorom?
Možno sa zdá že nič, možno som len úzkoprsý?...nemyslím si.
Keď som na titulke "smečka" videl tento článok - autentický rozhovor, ktorý dozaista nie je príjemným svedectvom, hneď ma zaujal.
Prečítal som si ho, čítal som pozorne. Čítal som o osudovej chybe v Nemecku a o pekle, ktoré nasledovalo. V duchu ľudskej spolupatričnosti mi prišlo danej ženy ľúto a na druhej strane ma tiež zaujal spôsob, akým sa s týmto hrozným činom a následnou tyraniou spomienok vyrovnávala a vyrovnáva.
Je to obdivuhodné!
Až po tému interupcií znásilnených
Ktoré sa stali neskôr v článku ústredným motívom rozhovoru. Pre mňa, ako veriaceho človeka, bolo smutné sledovať, ako novinárska prax zaúraduje naplno. Autor rozhovoru, neviem či s vedomím ženy, vedie rozhovor do inej roviny a preto pre mňa stráca základnú ideu.
Neviem, ja nie som novinár, ale tiež niekedy píšem. A vždy sa teda snažím nájsť hlavný cieľ - čo chcem týmto článkom čitateľom povedať.
Preto vnímam aj tento vzácny rozhovor s človekom, ktorý dozaista prežil peklo fyzické aj psychické a tento rozhovor, ktorý absolútne znemožnil Košický pochod za život, veľmi schizofrenicky.
Zrkadlom sú diskusie pod článkom, prečítajte si - akí kreténi boli všetci, ktorí sa Pochodu za život zúčastnili. Akí sú necitliví a zmagorení, keď bránia život od počatia až po smrť. Aká je im hanba.
A neskôr mi z reakcií vyplýva, že vôbec už len to, že som veriaci a že mám, na vec iný pohľad, že život neberiem ako niečo z človeka, ale niečo od Boha - už som necitlivý psychopat.
Ak chcem a túžim po tom, aby človek dostal šancu žiť, aj keď bol počatý tak strašným spôsobom... Veď ale ja verím a veríme v to zrejme všetci úprimne veriaci, že Božie cesty sú nám neznáme.
A ak je neveriacemu človeku ťažké vysvetliť tento môj pohľad...
... Predstavte si jednu modelovú situáciu, v ktorej vysvetlím smutný odkaz novinárskej práce pri tomto (vzácnom ) rozhovore:
Predstavte si, že napíšem rozhovor s mojím dobrým priateľom. Je nevyliečiteľne chorý, často dosť trpí. Dokonca sa aj pokúsil o samovraždu. Schopil sa však, všetkým nám robí radosť byť s ním. Nie preto, že trpí, ale preto, lebo aj napriek svojej chorobe a brutálnym ťažkostiam fyzického aj psychického charakteru, stále bojuje. Bojuje, aj keď nevládze. Stará sa o včely, aj keď nevládze. Donesie nám darček - pohár medu. Robí nám radosť.
Aj keď trpí...
...tento rozhovor (možno ho napíšem), by bol krásnym príkladom životného boja.
Podobne krásnym príkladom životného boja mohol byť aj článok - tento rozhovor so znásilnenou ženou. Dozaista by pomohol mnohým, veď určite viaceré ženy trpia podobnými traumami a zlými zážitkami. Bol by to článok pozitívny.
Ak si však prečítate diskusie - ktoré sú často zrkadlom toho, čo tým chcel autor povedať - dočítate sa iba kritiky Pochodu za život. Prečítate si takmer drvivú väčšinu negatívnych reakcií...
Preto je mi smutno a mrzí ma, že táto žena bola znásilnená už druhý-krát - jej príbeh, ktorý odvážne povedala už množstvo ľudí nebude vnímať...do popredia sa dostalo čosi iné...čo bolo zrejme aj zámerom...absolútne znemožniť všetkých ochrancov života...
...aj takúto stranu mince má novinárčina
A TO JE SMUTNÉ!
