Neverili by ste, koľko sa dokážete naučiť od malého dieťaťa. Je k tomu potrebná vnímavosť a hlavne odstránenie "dospeláckej nadutosti", ktorá nám šepká do ucha, že sme predsa vyspelejší ako deti. Vyspelejší vo väčšine prípadov aj sme, ale človek sa učí po celý svoj život. Preto tak často koná "detinské chyby".
Jedným z dôležitých krokov v putovaní životom a dôkladnom pripravení sa naň, je vedieť prijať neúspech. Ten z času na čas zavíta ku každému z nás. Neverím, že existujú ľudia, ktorí nikdy v živote nepocítili tú trpkosť a horkosť životnej reality. A ak aj existujú, sú to výnimky a tie predsa vždy potvrdzujú pravidlo.
Neúspech nás neraz zdrtí a dokonca vie aj zruinovať celý život. Na druhej strane vytvára priestor nahliadnuť do svojho "JA" a pri dávke šťastia nám ponúkne priestor na zmenu, sebazdokonalovanie a možno aj prehodnotenie životných hodnôt a priorít.
Aj keď sa to možno ľahko hovorí, často záleží iba na nás ako sa k neúspechu postavíme.
Nezriedka som aj ja sám seba pristihol ľutovať sa, vzdávať sa a bedákať. Dievčatko v škole mi preto dalo lekciu. Jej slzy prekrývala snaha dokázať, že to vie, že sa snaží. Jej bojovný duch so mnou ostal po celý deň. Táto skúsenosť bola veľmi vzácna. Deti sa málokedy vedia vyrovnať s neúspehom a na hodine je okamžite možné pozorovať, že sa im tento deň so známkami moc nedarilo. Pochopiteľne, možno sa boja trestu rodičov... My, dospelí, sa na oplátku bojíme, že nás neúspech zloží na kolená.
Malé dievčatko - bojovník. Dokázalo mi, že po každej búrke zasvieti slnko. Treba len vytrvať a nikdy sa nevzdávať...
