Tak sa zdá, že práve maďarská vláda je jedinou z celej Euróspkej únie, ktorá sa snaží, a to skutočne promptne, riešiť nevídanú imigračnú krízu. Zdá sa, že je jednou z mála krajín, ktorá si uvedomuje, že okrem prirodzenej utečeneckej vlne čelíme aj vysoko organizovanému obchodu s ľuďmi, pred ktorým lídri mocností nepochopiteľne (!) zatvárajú oči.
Netreba však "hlavu Einsteina" na to, aby sme pochopili, že Orbán v samotnom jadre nebojuje za identitu Európy alebo samotnej Európskej únie. Priamo by sa to bilo s jeho predchádzajúcimi výrokmi a rovnako aj činmi, v ktorých tak často Európsku úniu hanil a priamo prezentoval negatívne stanoviská na jej adresu.
Čo je teda skutočnou Orbánovou pohnútkou konať?
Odpoveď je zrejmá - je ňou nacionalizmus a jemu podobná politika, ktorú maďarský premiér bez hanby prezentuje. Nacionalizmus, ako druh politického myslenia, je sám o sebe negatívny. Dôkazom je množstvo vojen, ktoré roky zmietali Európu; naposledy Balkán a teraz vďaka Rusku aj Ukrajinu. Nacionalizmus má však v sebe jednu dôležitú zložku, ktorá je v ňom síce zdegenerovaná a nesprávne chápaná. Tá zložka sa nazýva identita.
Bolo by náročné písať článok na tému straty európskej identity, za ktorú si Európa môže sama. Ak ale niekto v podobnom duchu písal ( napríklad Jospeh Ratzinger v knihe "Európa v kríze kultúr"), úsmev by bol často na mieste. Dnes však môžeme vidieť, že európska identita je skutočne v kríze. Netreba strašiť rozpadom EÚ alebo burcovať do odchodu z nej, ako robia mnohí chorí pravičiari, ale neschopnosť konať je príznačnou charakteritikou dnešnej európskej elity.
Ale späť k Orbánovi, ktorý svojím nacionalistickým myslením vidí, priamo na svojom území, že stráca. Maďarsko je krajinou, ktorá momentálne trpí. Nejedná sa o čistý strach z imigrantov, ale o chaos, ktorý na mnohých miestach vládne. Nie je to vlastne anarchia? Ak sa anarchia prieči demokracii, o čo viac sa nestotožňuje s Orbánovými predstavami o silnom štáte.
Turistický ruch je ohrozený. Na budúci rok som plánoval výlet s mojimi írskimi kamrátmi do Budapešti. Neviem si predstaviť, že by sme tam cestovali vlakom v dnešnej dobe. Možno to nie je až také zlé a rád som, ak sa mýlim. Turisti však nechcú ísť do krajiny, kde vládne neporiadok. Nepresvedčia ich žiadne argumenty, že situácia je pokojná.
Aj samotní občania Maďarska dozaista neprekypujú nradosťou z toho, že ulicima, centrom Budapešti, na stanici alebo na diaľnici stretáte húfy dezorientiovaných, vyčerpaných a preto aj často zúfalých ľudí. Ak sa k ním príá hŕstka nevďačných imigrantov, konflikty sú na svete.
Druhým faktorom je nemalé množstvo migrantov z balkánskych krajín, ktorí vycítili šancu, pochopili, že Schengenská hranica je len niečím fiktívnym a že je to teda priechodné. Prečo to teda neskúsiť, však?
Orbán koná na vlastnú pesť a nerobí tak poprvýkrát. Vždy boli jeho kroky považované za zlé aj boli. Dnes však stojí otázka inak a tých otázok je podstatne viac.
Prečo nekoná Európska únia v súčinnosti s ním - s členom svojho spoločenstva?
Prečo nekoná v súčinnosti už s prvou krajinou Schengenského priestoru, ktorou je Grécko?
Bude Orbánova armáda efektívna v cieľoch, ktoré si pri ochrane hraníc stanovila?
A má dnes vôbec v Európe štát právo na ochranu svojho územia pred anarchiou a nedodržiavaním zákonov?
