O pár dní tomu bude presne štyri roky. Z nemocnice volala sesternica, ktorej dcéra pracovala na covidovom oddelení. Denne sa stretala s mnohými smrtkami; večer sa desiatim pacientom polepšilo a ráno polka z nich nežila. Naštrbená psychika, zúfalosť a absolútne vyčerpanie... Popritom mnohí politici kričali, že ten covid neexistuje alebo je to „neškodná chrípôčka".
Môj kamarát sa tam ocitol tiež. Veril som, že je na tom dobre. Komunikoval a nebol na prístrojoch. Všetko sa však razom zmenilo. Cestou z práce mi zvoní telefón a ja už viem, čo sa stalo. Nebol prvý a zďaleka ani posledný z môjho bližšieho aj vzdialenejšieho okolia, ktorý podľahol covidu. A aj keď niektorí tvrdia, že „už bol predsa chorľavý", covid som začal brať osobne - stal sa nepriateľom číslo jeden.
Čas však všetko lieči. Sú však ľudia, ktorí radi otvárajú rany a škodia ďalej. Ich cieľom je len sebecké dosiahnutie svojich cieľov. Tak a žiadno inak sa nedá rozumieť tomu, že vláda Slovenskej republiky schválila covidovú amnestiu. V preklade to totiž znamená, že ľudia, ktorí boli vo veľkom zodpovední za šírenie tejto pliagy a ktorí nerešpektovali (niekedy choré) opatrenia, sú vlastne postavení na prvé miesto a braní za vzor občianstva. Naopak, ľudia, ktorí pevne dodržiavali opatrenia, častokrát aj za cenu bolestivých rodinných odlúčení, sebazaprení alebo straty biznisu, sú považovaní za nezodpovedných občanov, ktorí slepo nasledovali rady odborníkov a rozhodnutia politikov, ktorým išlo o ochranu zdravia a obranu tých najzraniteľnejších. Vláda SR tak z peňazí všetkých daňovníkov vyplatila všimné za politickú podporu...
Celý covidový cirkus, ktorým vláda prekrýva svoju nečinnosť a ktorým, ako už bolo spomenuté, vyplatila povolebné odmeny tým, ktorým je láska k svojmu politikovi prednejšia ako láska k rodinnému príslušníkovi alebo dokonca úcta k sebe samému, je o to absurdnejší v čase, kedy Slovensko bojuje s epidémiou slintačky a krívačky. Platia tvrdé reštrikcie, ktorých porušenie chce vláda adekvátne trestať. To, že tento jasný hodnotový rozpor nezbadá veľká časť populácie, vôbec nie je prekvapením. My ostatní však vieme a nezabudneme. Vieme, že mnohí tu mohli byť, ale pričinením politikov, ktorí sa báli o vlastnú slobodu, politikov, ktorí bažili a stále bažia po pomste... mnohí ležia v hroboch. V hroboch, na ktorých teraz tí istí politici s radosťou a bez súcitu tancujú. Pravda je len jedna pán premiér a nezmení ju ani milión nenávistných videí!
PS: S úctou a modlitbou na perách venované (úplne všetkým!) obetiam covidu!
