Bol to veľmi lacný trik, ako si pred nadchádzajúcimi eurovoľbami získať verejnú publicitu. Nikto už teraz nič nemôže namietať - svoj sľub splnil, zaplatil pokutu a dva roky nebude nikoho ohrozovať bezohľadnou jazdou. Navliekol si huncútsku mikinu a rovnako huncútskou poznámkou bagatelizoval svoj obyčajný ľudský príbeh: „...to všetko kvôli ohnutej rúre..."
Dve hodinky sa obšmietať s metlou... Spomenul som si na jeden príbeh z vysokoškolských čias.
Bolo to v čase, keď slovenský úspešný príbeh bežal v plnom prúde. Boli sme ešte ako-tak novými členmi elitnej európskej dvadsaťpäťky (čo si mimochodom tiež pripomíname dnešný deň) a vo väčšine sveta stále dominoval ekonomický boom. Málokto vtedy tušil, že je to len veľká bublina, ktorá razom praskne ako balón na narodeninovej oslave. Každopádne, bolo to skvelé. Ponuky na brigády a rôzne pracovné príležitosti sa len-tak hrnuli a ako študenti sme mnohokrát museli odmietať... Ako by povedal kamoš: „mrte možností".
Raz som prijal jednu brigádku, pri ktorej som hneď od začiatku tušil, že sa vyplatí. Príkaz znel, zobrať si pracovné oblečenie, nakoľko sa bude jednať o manuálnu prácu. Ráno ma vyzdvihol týpek, zobral ma na isté stavenisko v krajskom meste. Ukázal mi kopu piesku a hovorí: „Toto treba pozasýpať..." Otvoril mi dáku unimobunku, kde som sa zložil. Na moje prekvapenie mi „šéfko" oznámil, že tu budem sám a že príde po mňa dáko o piatej. Ale, že ak skončím skôr, môže prísť aj o štvrtej...a že zaplatené budem mať akoby do piatej.
„Jackpot!", pomyslel som si v študáckej hlave. Bola to robotka na dve-tri hodky... A tak som sa pomaly prezliekol, chytil lopatu, nakladal táčky a vysýpal, kde treba. Potom som si sadol, zajedol si a zase vysýpal. Kolobeh dňa bol neúprosný a miestami som mal toho už dosť. Narobený som nebol, ale teplo bolo poriadne. Nuž, musel som to však zniesť a hlavne - musel som to robiť extrémne pomaly. Stavba bola v dosť frekventovanej ulici a predsa som musel vykazovať činnosť. O tretej som volal „šéfovi", ktorý prišiel o štvrtej, ako sľúbil. Výplata bola štedrá a bola na ruku...
Možno si niekto povie, že som myšlienkovo odbočil. Niet sa čomu čudovať - veď predsa píšem o kapitánovi Dankovi.
Rozumiem mu veľmi dobre. Aj on to tam musel zniesť - tú jemnú hanbu v mikine ha(NBA). Bolo teplo, mikina čierna a k tomu kopa fotografov a dokonca aj nepríjemných ľudí. Má to však aj svoje dobré výsledky. V očiach svojich verných stúpol na kredibilite. Odpracoval svoj trest...teraz už môže spokojne spávať!
