Netreba čítať ani múdre knihy, ani študovať politické odbory, aby sme chápali, že nastoliť demoratický režim v krajine zmietanej diktatúrou a náboženským fundamentalizmom je boj na dlhé lakte. Prechod k skutočne demokratickým hodnotám (ktoré samozrejme nie sú tiež sami o sebe najdokonalejším systémom) nie je iba otázka zvrhnutia diktatúry a jedných slobodných volieb. Preto dosť veľa ľudí zrejme tušilo, že v Egypte po páde diktatúry vyrazia ako huby po daždi radikálne elementy s tvárou anjela, aby sa ujali moci. To sa aj stalo...
Večne nespokojný národ
Takto nazval môj známy "krajinu faraónov". A to sa prejavuje aj v bežnom styku, na ulici, v obchode, pri biznise, alebo na dovolenke.
Neviem hovoriť za seba, ale už protesty v roku 2011 naznačovali nestabilitu.
Väčšina ľudí a rovnako aj médií prirovnávala egyptskú revolúciu k jej predchodkyni - respketíve k revolúcii v Tunisku. Práve tam sa začala "arabská jar". V Tunisku prebehla pomerne hladko, masy ľudí zosadili prezidenta bin Alího.
Preto aj egyptská revolúcia pôsobila naoko rovnako. Niesla však v sebe niekoľko rozdielov.
Nehomogénna masa
Asi tak by sa da charakterizovať dav, ktorý v roku 2011 zaplnil ulice Egypta a vynútil si zosadenie Mubaraka.
Narozdiel možno práve od Tuniska, v uliciach Egypta ľudia netvorili až tak jednotný celok. Za zosadenie Mubaraka protestovali islamisti, anti-kapitalisti, milovníci demokracie ako aj združenia feministiek a podobne. To znamená, že samotná predstava ako má vyzerať následný život v Egyote neexistovala až taká jasná.
A všetko to vyvrcholilo vo voľbách, v ktorých nekandidovali mnohí, ktorých by Egypťania chceli. Predstavte si takú situáciu u nás, že vznikne samostatné Slovensko a zrazu máte na výber iba bývalého poradcu Husáka a na druhej strane Tisa. Viem, možno to znie pritiahnuté za vlasy, ale v Egypte vyhral Tiso - mám na mysli Mursího (*skutočne toto prirovnanie berte s veľkou dávkou rezervy).
Chcel som tým vysvetliť skutočnosť, ktorá sa v Egypte stala. Samozrejme, značná časť voličov chcela predstaviteľa Moslimského bratstva a tešila sa z jeho zvolenia. Druhá časť však len zo strachu a zo zlých spomienok na diktatúru volila "menšie zlo". Mursího stolička preto už od jeho nástupu do prezidentského kresla stála iba na troch nohách.
Neschopnosť a otázniky
Skutočne, narozdiel od trošku snažiaceho sa Tuniska, Egypt vôbec nenapredoval. A to hovorím len o ekonomickej otázke, nie tak ešte o rôznych snahách o nastolenie moslimského vplyvu v krajine. Kopti by veru vedeli hovoriť.
A práve tu sa dostávame do konca roka 2012 a začiatku roka 2013. Kalich trpezlivosti pomaličky pretiekol a nehomogénna masa zasa vyšla do ulíc - respektíve tá časť bez podporovateľov islamského fundamentalizmu.
Spočiatku sa aj zdalo, že to Moslimské bratstvo prekusne a zasadne za vyjednávací stôl. Opak sa však stal pravdou a možno to ani nie je prekvapujúce, že sa uchýlilo k radikalizácii svojich más.
Moslimské bratstvo jednoducho ukázalo svoju tvár - vyburcovať masy do ulíc a vyštvať k prelievaniu krvi.
Schizofrenický svet
Nedokáže patrične reagovať na danú situáciu. A to aj hlavne kvôli faktu, že aj samotný arabský svet nie je v otázke masívneho zabíjania protestujúcich, ktorí však určite všetci nie sú len nevinnými baránkami, jednotný.
Prekvapujúci a rovnako pozornosti hodný je postoj brutálne moslimskej krajiny - Saudskej Arábie, ktorá podporuje tvrdé zásahy armády. Aj na to je možno vidieť, že hrozba Moslimského bratstva a jeho prirovnávanie k fundamentalizstom z Al-Káidy je skutočná vec. Inak si totiž neviem vysvetliť, prečo by Saudská Arábia reagovala podobným prístupom.
Západny svet naopak tlačí na ukončenie streľby. Niet sa čo čudovať - koncepcia transformácie zlyhala. Bez štipky anti-kapitalistických názorov je vidieť snahu o obhájenie si postoja slobody, ktorým západný svet trošku naivne veril.
Bohužiaľ, z Moslimským bratstvom na čele sa vybudovať demokratický režim nedá. Je to čistá sci-fi.
Západný svet skutočne nevie vyriešiť danú krízu a dokonca ani zaujať pevný postoj. Je si vedomý skutočnosti, že na jednej strane zomierajú ľudia, na druhej strane stojí o nič menej nevinné spoločenstvo náboženských fanatikov bez schopnosti viesť štát správnym smerom.
A znova sa vrátim k rozprávaniu môjho známeho, ktorý mi už dávnejšie o Egypte hovoril ako o krajine zakliatej, kde ako keby neexistuje možnosť a ani cieľ. Pre neho Egyot pôsobil ako krajina vytrhnutá z koncepcie akejkoľvek logiky. A to daný kamarát na vlastnej koži zažil mnohé z krajín, dokonca aj omnoho nebezpečnejších.
To, čím teraz prechádza Egypt a aj jeho veľká časť nevinných ľudí sa skutočne nedá nazvať inak ako totálny chaos a tvrdá rana.
Mne ako veriacemu nezostáva nič iné, iba sa modliť za mier...
Aké však bude vyústenie tejto "občianskej vojny" netuší asi nik.
