Na slovenskej politickej scéne sa od roku 1989 udialo množstvo zaujímavých politických činov. Politici pricházali, zožali úspech a odišli do zabudnutia. Iní zase zakladali strany, ktorých úspech trval maximálne jedno volebné obdobie. Bolo množstvo takých, ktorí si trúfli odísť zo svojej materskej strany a založiť niečo nové. Niektorí s tým uspeli (Smer), iní zase pohoreli (KDS..?!).
V rámci vedenia niektorých strán dochádzalo k hádkam.
Popri tom nájdeme politické strany, ktoré majú rovnakého lídra už dlhšie obdobie. Lídri sa väčšinou vyznačujú snahou o utváranie základnej filozofie svojej organizácie, ktorá spočíva v cieľoch, hodnotách...
Pri pohľade na takýto typ politických strán u nás (HZDS , SMER, SDKÚ) môžme pozorovať jedno. Všetkých troch lídrov týchto strán spája určitá túžba po moci. Neradi sa vzdávajú šance vládnuť. Aj keď sa jeden z nich už raz pokúsil z politiky nadobro odísť (dokonca nám aj zaspieval), nedalo mu to. Nedokáže sa toho mocenského pudu vzdať... je to ako droga.
Ale teraz k veci. Mikuláš Dzurinda sa rozhodol nekandidovať v nadchádzajúcich parlamentných voľbách. Jeho gesto má odzrkadliť snahu boja a o vytvorenie alternatívy voči "sociálnej" politike Smeru a jeho kvázi vládnych partnerov (kvázi preto, lebo Smer vládne... partneri len odhlasujú keď treba).
Dzurinda evidentne pochopil, že je prekážkou. Pochopil, že to, čo sa dnes na politickej scéne u nás hrá je na hrane medzi klasickými politickými hrami a vytváraním hlúpych nezmyslov (ktovie ako to naozaj je s tým financovaním SDKÚ). Jeho možná prítomnosť v parlamente ( asi nie vo vláde) v budúcom volebnom období sa pre nesmierne množstvo voličov (aj sympatizantov SDKÚ) stalo prekážkou. Dnešné výroky premiéra to všetko zaklincovali.
Dzurinda na kandidáke nebude, ale predsedom strany ostáva. Niekto sa možno pýta k čomu to teda všetko je - je to jednoduché: SDKÚ ešte zatiaľ nemá potenciálneho náhradníka Dzurindu na šéfovskej stoličke.
Jeho gesto sa dá pochopiť ako krásny predvolebný ťah. A myslím, že sčasti prinesie aspoň malý úspech.
Určite sa teraz ozvú nepríjemné hlasy z radov Smeru a koalície, ktoré budú prejav snahy o úspešnosť svojej strany komentovať prejavením slabosti, prípadne ho budú považovať za Dzurindove priznanie k pochybným finančným transakciám SDKÚ.
Jedno ja ale naozaj markantné: Dzurinda sa stal v ponovembrovej histórii slovenskej politickej scény prvým "veľkým lídrom", ktorý sa v prospech svojej strany dokázal vzdať tej silnej túžby po moci, ktorá je vo väčšine politických strán hlavným dôvodom k ich založeniu a vstupu do politiky.
Klobúk dole!
