V čase, keď na máme u nás po obrovskej tragédii hlavy v smútku a v modlitbách prosíme za obete a pokoj všetkých dotknutých, francúzske školy a ulice sa ocitajú v plameňoch. Hnev študentov a často aj oprávnené požiadavky, za ktoré sa určite oplatí protestovať, prerástli do brutálnych nepokojov. Všetko aj vďaka toxickej zmesi, ktorá vo francúzskej spoločnosti koluje už dlhšie obdobie a ktorú s chladnokrvnosťou namiešavajú predstavitelia šialenej krajnej ľavice skrytého neomarxistu a otvoreného jakobinistu Mélenchona a jemu podobným.
Francúzsko, ktoré je všeobecne známe záľubou v protestoch (niekedy by sme si mohli brať príklad) sa tak opäť ocitá na križovatke, v ktorej sú semafory zničené (Sorry Andrej!) a zmierenie zatiaľ v nedohľadne.
Spúšťačom protestov boli neprajné podmienky študentov, ktorí, podľa vyjadrení, pociťujú úzkostné stavy. Triedy sú preplnené, hygienické podmienky a vybavenie škôl často zanedbané. Študentov trápi aj nedostatok učiteľov a poobedné vyučovanie. Toľko niektoré z reálnych dôvodov, ktoré v demokratickom svete môžu pokojne byť dôvodom na vyjadrenie nespokojnosti, na protesty, na snahu o vyjednanie priaznivých podmienok. Veď študenti boli vždy tí, ktorí sa neboja ozvať. Svedkom sme tomu boli v čase komunizmu a čo to by mohol hovoriť aj súčasný slovenský prezident a premiér. Proti právu študentov na protest tak nemôže nikto demokraticky zmýšľajúci namietať.
Ale...
V prípade Francúzska je však toto „ale" poznačené mnohými výkričníkmi. Tým prvým boli nepokoje po víťazstve Parížu v Lige majstrov. Keď demolovali vtedy, prečo by nemali teraz?
Všetci môžeme byť svedkami znepokojivých záberov, kde historické budovy škôl horia v plameňoch, iné školy sú rabované. Policajné a hasičské zložky čelia nedôstojným útokom, v ktorých vidíme horieť hasičské auto, nabúraný autobus po útoku na šoféra, utekajúcich policajných pešiakov, ktorých tlupa nespratníkov dobieha a nepríčetne kope na zemi. Ochránení pred lynčujúcim davom nie sú ani učitelia, dokonca ani učiteľky(!) - možno aj to je odpoveď na to, prečo niektoré okrajové štvrte, s prevažne „horkokrvnými" študentami nemajú dostatok učiteľov... Začínajúci učitelia vo Francúzsku sú totiž často určení práve do škôl v okrajových štvrtiach. Ich strach je často oprávnení.
Tieto protesty, ktoré prerástli do nekontrolovateľných násilností sú obrazom toho, čím žije (respektíve spí) západný svet. Bolo by krátkozraké mať čiernobiely pohľad a označiť ich výlučne za nepokoje študentov z druhej alebo tretej generácie imigrantov, ktorí sa často, a často aj oprávnene, cítia ako občania druhej kategórie. Medzi násilníkmi sú aj potomkovia etnických Francúzov. Aj na nich cielia všadeprítomné sociálne siete, videá, algoritmy, ktoré sa v rukách šialených politikov stávajú ľahkým nástrojom na ovplyvňovanie mládeže. Takže, keď bude dnes napr. Mazurek a jeho influenceri natáčať videá o šialenej imigrantskej mládeži z francúzskych gét, rovnako bude cieliť na svoju cieľovú skupinu, kde si medzi mladými buduje budúcich sympatizantov, voličov, ale hlavne aj tých, ktorí jeho vplyv masovo rozšíria po internete. V podstate robí to isté, čo vo Francúzsku zástupcovia šialenej krajnej ľavice...
Ale späť k veci. Problém, ktorému francúzske ulice čelia naozaj existuje. Zatiaľ to vyzerá tak, že rozhnevanú a často aj nevzdelanú mládež, ktorá vplyvom sociálnych sietí instantného sveta nedokáže pochopiť, že tieto škody zaplatia ich rodičia, burcuje krajná ľavica Nepoddajného Francúzska. Svedčia o tom komunistické vlajky, ktoré spolu s tými palestínskymi dokresľujú to, čo sa v Európe a vo svete stáva trendom - šialená symbióza krajnej ľavice, fanatického progresivizmu a islamského radikalizmu.
Táto zmes je veľmi toxická, hlúpa a nevedie nikam. Jej nezamýšľaným dôsledkom je rast krajnej pravice... a toto súdruh Mélenchon isto nechce... alebo?
Jedno je však isté. V tomto pobesnenom dave sa pohybuje množstvo nebezpečných ľudí, ktorí nechcú protestovať. Ich jedinou motiváciou je páchať násilie. Zabrániť tragédii je úlohou bezpečnostných zložiek. Nebude to ľahké...
