Istým spôsobom je fascinujúce sledovať, akým spôsobom sa otočila „maďarská karta". Dnes ňou nehrá len jedna alebo druhá strana Dunaja, ale spoločne túto partiu rozohrali politici, ktorým sú skutočne dobré slovensko-maďarské vzťahy ukradnuté a ktorí sledujú len svoje vlastné, rýdzo mocenské ciele. Forró a Gyimesi obišli rozhodnutie svojej vlastnej strany a svojvoľne sa z nich stali hlavní agitátori. Pellegrini navyše na jednej strane osočuje svojho úhlavného nepriateľa z oslabovania suverenity Slovenska a na druhej strane paktuje s politikmi Orbánovej „proxy armády" na suverénnom území cudzieho štátu. Gyimesi sa vo svojom rodnom meste natoľko nechal uniesť, že samotného Pellegriniho označil za „nášho".
Eso nacionalistov a šovinistov
„Maďarská karta" - stály tromf nacionalisticky orientovaných politikov, ktorí za „národný boj" skrývali svoj bujný šovinizmus, bol kedysi na Slovensku výsadnou doménou družiny okolo Jána Slotu. Jeho epické „Nasadneme do tankoch..." ostáva v pamäti (spolu so smiechom cez slzy) dodnes, ale podoba „maďarskej karty" sa plynutím krátkych novodobých slovenských dejín menila a stala sa obľúbenou hlavne v čase volieb. Špecifikom sa stali najmä prezidentské voľby, nakoľko roztrieštená scéna politickej reprezentácie bohatej maďarskej menšiny bola natoľko viditeľná, že „maďarská hrozba" sa stala pri parlamentných voľbách posledných období absolútne marginálnou témou.
Keď sa „maďarská karta" otočí
Spoločenské dianie, život samotný je však nevyspytateľný, čo priamo zasahuje aj politiku. Práve tá v sebe zahŕňa umenie oportunizmu, ktorý je tak často zmiešaný s čistým hyenizmom. V Maďarsku sa úspešne podarilo etablovať latentnému šovinistickému autokratovi, ktorý rozdúchava falošné idey revizionizmu, otvárajúc rany (pre Maďarov krutého) Trianonu. Táto reálna hrozba, ktorá škodí rozvíjaniu skutočne dobrých slovensko-maďarských vzťahov je úmyselne tlačená do úzadia. Všetko preto, lebo svet zasiahla aj pandémia a po nej najkrvavejší konflikt od hitlerovsko-stanilistického sprisahania. Občania, nabití emóciami strachu, neistoty, hnevy... sú ľahkou korisťou pre politikov, ktorí tieto emócie zneužívajú šírením strachu a falošných predstáv o mieri. A tu niekde sa zrodila „láska" Orbána a Fica, ktorá je počas aktuálnej prezidentskej kampane stelesnená oblbovaním voličov maďarskej menšiny.
Pellegrini za naše kupuje „svoju priazeň"
Slovenská vládna garnitúra, v rámci prezidentskej kampane, pripravila taktiku hry s „maďarskou kartou". Tentokrát je však zameraná na vytváranie dojmu záujmu o rozvoj života v oblastiach so značnou populáciou maďarskej menšiny. NA tom by nebolo nič zlé, keby sa nejednalo o účelové konanie a keby kampaň nebola výlučne zameraná a voličov, ktorí sympatizujú s politikou Viktora Orbána a teda už aj s politikou vlády Róberta Fica.
Pellegrini sa najmä po prvom kole dostal do nebezpečnej situácie, kedy sa v snahe o profilovanie sa ako prezident všetkých občanov Slovenska, stáva nástrojom vládnej propagandy. Čo je však horšie, prebral na seba aj rolu propagandy radikálne ladených politikov maďarskej menšiny, ktorí aktívne spolupracujú s premiérom Maďarska, hrdo nosiacim šál „Veľkého Uhorska" a spochybňujúcim hranice Slovenska po prvej svetovej vojne. Nejedná sa náhodou o podkopávanie a ohrozovanie suverenity štátu, ktorého hlavou sa chce Pellegrini úzkostlivo stať?
