Politické dianie na Slovensku opäť prekonáva historické rekordy. Ostrá kritika smerom k (dočasnému) rozhodnutiu najvyššieho garanta demokracie v štáte, je značným posunutím pomyselných hraníc. Výsledkom je naštrbovanie demokratického zriadenia a nebezpečným javom. Zarážajúce je na tom, že nedošlo len k prekonaniu „mečiarovských manierov", ale že značná časť spoločnosti tejto toxickej rétorike „Fica IV." verí, tlieska a podporuje ju.
Ficove komplikácie
Politická hrá, ktorej ťahy boli naplánované ešte pred parlamentnými voľbami, dostala trhlinu. Aj napriek zapojeniu najvýkonnejších valcov a buldozérov je cesta k zaručenia beztrestnosti a pomoci tým, ktorých už spravodlivosť dobehla (všetko pre pomoc „našim ľuďom") skomplikovaná.
Fico včerajším útokom na predsedu Ústavného súdu rozvinul svoj vopred pripravený scenár, nakoľko predpokladal, že Ústavný súd sa jednoducho nedá zahnať do kúta a dočasne zastaví platnosť účelového zákona. Všetko aj napriek tomu, že zverejnenie zákona v Zbierke zákonov je obštruktívnym spôsobom (aj napriek dodržaniu zákonných lehôt - čo je však tiež neisté) naťahované.
Zase tie úniky
Fico vyzval predsedu Ústavného súdu k odchodu a v podstate sa mu vyhrážal možnou zmenou zákona, ktorá by potenciálne dovoľovala jeho odvolanie, ktoré by podľa svojich slov urobil, keby môže. Dôvodom má byť únik zo spisu o rozhodnutí, ktorý sa objavil v médiách ešte pred oficiálnym zverejnením. Práve úniky tajných alebo utajovaných, prípadne citlivých informácií, je hra, ktorá sa často objavuje vo Ficovom naratíve. Samozrejme neexistujú dôkazy o jeho zapojení, ale podobný „modus operandi" sa v politických hrách dlhoročného premiéra objavujú častejšie, ako by bola náhoda.
Útok na jadro demokratických štruktúr
Ako inak, ako vyhrážanie sa, sa dajú chápať dané vyjadrenia. Po „výhražnom liste prezidentke" a po vyhrážaní sa predsedovi špeciálnej prokuratúry sa jedná o ďalší krok k presvedčeniu, že deľba moci v demokracii je prežitok - respektíve nepríjemná prekážka. Vedomím podlamovaním autority základných štátnych orgánov fungovania štátu (obzvlášť v demokracii) sa v spoločnosti rozvíja pachuť nedôvery a čoraz prehlbujúcejšieho sa antagonizmu.
Pre dosiahnutie svojich politických cieľov a pre úspešnú prezidentskú kampaň „poslušného sluhu" Pellegriniho, je to však z Ficovej strany očakávaná taktika.
A čo bude so slovenskou spoločnosťou, ak toto všetko raz skončí? Odpoveď nepozná nikto, ale vyhliadky určite nie sú ružové. To však tieto dve vládnuce „sociálne demokracie" vôbec nezaujíma. Budúcnosť Slovenska je im totiž ukradnutá!
