Kráčali sme alpskými lúkami. čerstvý vzduch a krása kvetenstva nás napĺňala pokojom. Keď tu zrazu otec spustil nárek. Je už dôchodca a prežil ťažký život bez otca - zo školy na pole, po troške spánku škola a zase pole a hospodárstvo. Veď kontingenty sa museli odviesť, nie?
Vravel som mu, aby už na to nemyslel. On to však nedokázal. Ako bývalý konštruktér v závodoch ťažkého priemyslu obdivoval nádherné mostné konštrukcie kvalitných rakúskych diaľníc. V diaľke zbadal ďalší z množstva tunelov a viaduktov. To ho napĺňalo čoraz väčšou bolesťou. A na lúkach krásne domčeky, pokoj a radosť ľudí. Kvety na každom kroky a za nimi sa skrýva radosť zo života.
Nie, nemyslite si, že im závidí omnoho vyššie dôchodky. Môj otec je v podstate veselý a nadmieru spokojný človek, ktorému stačí k radosti stará zaprášená izba historického domčeka, v ktorom sa narodil a zohriate mlieko plné nadrobeného chleba.
Jeho plač a bedákanie boli spôsobené krivdou. Bez nás o nás. Raz si s jedným a zase s druhým. My, Slováci, sme v podstate takmer nikdy (až doteraz) nemalo šancu rozhodovať o svojom osude. Najprv nadvláda, potom nerovnosť, zrazu diktát z Mníchova. A ani sa nestihneš spamätať a už si ťa podmaňuje "červený obor", o nič lepší ako myšlienka chorej hlavy chlapíka s knírom.
"Otec, nechaj to tak," hovorím mu. Nedalo sa mu prestať. Pred očami mal celý život. Spomína na svojho otca, ktorého odvliekli Nemci do Štutgartu, aby budoval Hitlerove diaľnice a cesty do hôr, alimenty, ktoré museli odovzdať. Všetko ževraj pre budovanie štátu. A potom ten prekliaty rok '68, kedy tu zrazu prišli zachraňovať to, čo sa kazilo. Spomína na vojakov, ktorí nechápali, čo tu robia a ktorí o 30 rokov neskôr s plačom odchádzali domov, na roky ťažkého priemyslu a vyspelého strojárstva....
"Prečo mi nemáme takéto diaľnice, tunely a mosty?" pýtal sa so smutným hlasom. "Namiesto toho sme sa 40 rokov hrali na ťažký priemysel, tankistov a paneláčiky. Zavreli ťa do betónu, aby si držal krok. Dali ti záhradku, aby si mal pocit prírody, ale viac si rozmýšľať nemal..." dodáva a tým končí. Palicou prejde po vysokej tráve, ako keby chcel všetko zlo minulosti pokosiť. Nedá sa...
Rovnako sa nedá zmazať dedičstvo týchto rokov. Jeho smutnou črtou je nostalgia , nevľúdnosť, závisť, rodinkárstvo, korupcia, rozkradnuté podniky, známosti, vplyv, arogancia, párky a pivo, vlaky zadarmo, rozostavané úseky diaľníc, tunelovanie namiesto tunelov, nespokojnosť, kotlebove prázdne kecy, vymiznuté kultúrne vnímanie a krátkozrakosť, ktorá zabraňuje vidieť to, že práve teraz, aj napriek mnohým hrozbám, žijeme to najlepšie obdobie našich dejín. Mnoho však záleží od našich rozhodnutí a postojov!
