K človeku to akosi patrí - rád sa sťažuje. Hento je také a ono tamto zase ledajaké. Človek je zrejme od prírody neposkojný tvor, ktorý bude hľadať problémy.
Druhou črtou je, zrejme rovnako od prirodzenosti, že korene problémov bude hľadať všade inde, len nie u samého seba. A tomu sa hovorí pracovanie na sebe, ak hľadám svoje možnosti a nepozeráme len na zlé okolnosti a zlé konanie a vlastnosti iných...
Rovnako som to cítil aj pri týchto, na pohľad milých, ale v srdci, podľa toho, čo som počul, tvrdých tetušiek.
Poviete si, že čo to má spoločné so zdravením?
Možno si viacerí z vás všimli, že zdravenie na Slovensku sa akosi pominulo. Určite teda nie všade, ale predsa. Veď koľkí z okoloidúcich vás pozdravia, ak ich stretáte cestou úzkym chodníčkom po meste alebo v parku? Výnimkou sú možno už len malé obce, kde zväčša každý pozná každého. V meste to však nie je možné, pozdravy takmer nie sú.
A preto je nezdravenie nielen problémom mladších voči starším.
Keď som bol malý chlapec a niekoho sme stretli, vždy ma naši upozornili,a by som pekne pozdravil. A to platilo aj vtedy, keď sme zdravili niekoho, koho som ja nepoznal a možno nepoznali ani moji rodičia.
Už ako malé dieťa som si teda zvykal zdraviť. A hlavne, všímal som si konanie mojich rodičov. Možno je to trošku skreslené, kedže môj otec je extrémny sangvinik, ktorý pokecá s hocikým hocikde a rovnako teda zdraví a podáva ruky, ale podľa jeho vzoru mi príde akosi normálne pozdraviť človeka, ktorého síce nepoznám, ale ocitám sa s ním na jednom mieste. A je mi pri to úplne jedno, či sa jedná o smetiara, robotníka alebo o vážne vyzerajúceho podnikateľa. Rovnako mi je jedno či je to mladý chalan, baba alebo staručká babka alebo dedko...
(*V tejto súuvislosti ma napadlo, že možno raz sa na mňa otec nahneval, že som niekoho pozdravil - bolo to v Trenčianskych Tepliciach...skúste hádať, kto to bol...
Máte pravdu - Otec Slovenského národa - V.M.)
Prečo je zahraničie iné?
A všimol som si to najmä pri pobyte v zahraničí. Sedávali sme na pláži a okolo behali ľudia. Vždy nás pozdravili, rovnako aj hocikde, kde sme sa stretli kráčajúc zoči-voči. Bežný rozhovor na autobusovej zastávke rovnako nebol niečím neobvyklým. samozrejme, vo veľkých mestách je to už nemožné...ale koľko veľkomiest máme na Slovensku?!? Jednoducho, mimo rušnej ulice ste pozdrav počuli vždy...
Je to chyba komunizmu? Ja tiež chcem zvaliť vinu na niečo iné. Ale stojím si za tým...
Veď ten nás naučil odcudzeniu sa a to niekedy aj odcdzeniu sa samému sebe... Je to dosť možné, pretože táto, pre mňa čierna doba našej histórie, naštrbila ľudské vzťahy do nevídaných rozmerov. Závidíme si, porovnávame a zazeráme na seba...Staviame ploty, aby nám všetci dali pokoj a hlavne staviame múry v našich srdciach.
Komunizmus však pre mňa nie je výhovorkou, pretože v prvom rade sme ľudia...a ako ľudia sa aj môžeme správať. Len keby sme to tak aj chceli.
Neodzravil ma
Zrejme preto, lebo ma nepozná. A čo je na tom? Zdravíme sa preda, len ak sa poznáme? Tak to by podľa tohto pravidla mali môjho kamaráta zdraviť všetci - veď je preda mediálna hviezda...
Skutočne si to neviem vysvetliť. Možno je len človek lenivý a nechce sa mu otvoriť huba. Možno je tak skutočne strápený, že nevládze vyčarovať toto jedno milé slovko. Možno je aký namyslený a hlúpy, tvrdý a neľudský. Možno nemá rád ľudí, nechce sa premôcť, chce byť sám. Chce byť sám v svojom kruhu, v partnerstve so svojím "ja"...Neviem.
Nič to však nemení na skutočnosti, že zdraviť neprestanem...možno tým niekoho nakazím...
Želám požehnanú nedeľu!
