Vystupoval som z auta. Bol som spokojný, nakoľko panuje krásne počasie. Práve som sa vracal z návštevy kúpaliska. Plávanie milujem, veľmi dobre si pri ňom psychicky aj fyzicky odpočiniem. Navyše mám zakázané na krátku chvíľu vykonávať iné športy, takže teraz to mám takpovediac 2 in 1. V hlave som hodnotil stav môjho kolena, ktoré je na tom už oveľa lepšie. Zamkol som auto a vykročil domov s mobilom v ruke. "Koleno sa má lepšie, ale ten reproduktor dakedy hnevá", vírilo mi v mysli. Nemám totiž rád, ak sa mi niečo dookola kazí. Staré mobily boli v tomto spoľahlivejšie. "Nuž, čo už. Ak to zase zlyhá, dám to do servisu. Ak to budem reklamovať, zas to nespravia poriadne a budem čakať celý mesiac...a zas budem musieť mať starý mobil, ktorý nabíjam každý deň...a nemám v ňom internet... a nebudem môcť..."
Je zaujímavé, že aj keď sa snažím odpútavať sa od materiálnych vecí, stále na nich lipnem dostatočne na to, aby prípadné problémy dokázali moju myseľ zamestnať aspoň na tých 10 minút chôdze v krásnom počasí. Tých 10 minút som mohol využiť lepšie - napríklad na modlitbu alebo vychutnanie si spevu vtáčikov. Ja ani sám neviem.
A ako tak kráčam a myslím na "horibilné problémy", stretám známu. Vykračuje si s dvoma nádhernými deťmi. Je to vzácny človek, veľmi pokorný a spravodlivý. Je dozaista dobrou matkou, je to vidieť na deťoch. Pustíme sa do reči a deti trpezlivo čakajú. Po chvíľke to ale nevydržia. Netrucujú však, ale slušne sa spýtajú maminky, či už môžu utekať na preliezky. Tá im to dovolí...
A tak sa pýtame, že čo ako. Veď to poznáte - taký ten rozhovor na ulici s dobrým známym, ktorého vždy radi vidíte a stretnete. No nestretáte ho často, takže sa neviete "dospytovať" na novinky. Ja slušne odpovedám, že sa mám celkom fajn (v hlave mám pri tom moje koleno a neposlušný reproduktor na mobile). Inak si žijem ako kráľ a nechcem sa chváliť, tak sa pýtam kamošky.
"Nie je to dobré Marek...", odpovedá a jej úprimné oči zalievajú slzičky. Tuším zlé veci, ktoré ona vzápätí vysvetľuje. Hovorí o nich pokorne a statočne. Nič na tom nemenia ani slzy ani priznanie, že je z toho veľmi na dne. Stále na nej vidím hrdinskosť a to ma napĺňa nesmiernym obdivom. Hovoriť o ťažkej chorobe, ktorá sa našťastie môže vyvinúť dobrým smerom, a to všetko pri mladých deťoch a v tak mladom veku...
Nebol priestor pre slzy, a preto som nedokázal nazrieť do jej očí. V hrdle mi vyschlo a srdce naplnil žiaľ. Na druhej strane aj obrovská nádej, pretože tá vždy umiera posledná. Ďakujem Bohu, že som dokázal vyriecť aké-také slová povzbudenia, ktoré som myslel úprimne. Ja skutočne verím, že aj toto zlé sa stane lepším! Človek v takej chvíli musí zapierať smútok. Som nesmierne šťastný, že moje slová povzbudenia zobrala s radosťou. Stala sa ešte pokornejšou, ako už predtým bola.
Viem, že náš rozhovor by bol dlhý, pretože ona vie statočne hovoriť a ja niekedy povzbudiť. Aspoň takého ma vždy poznala a poznajú mnohí (paradox)....rozlúčili sme sa.
A ako som tak kráčal domov, hlavu ma naplnili iné myšlienky. Ona mi verí a obdivuje na mne, že som večný optimista a to aj často som. Nič ale nevie o mojich slabostiach, o mojej obave o reproduktor a iných nepodstatných obavách, ktoré hatia moju myseľ a často ju napadnú a nechcú odísť. Sme tak zdraví a často tak slabí! Som taký chudák, pomyslel som si s povzdychom!
Často sa pýtam, prečo on a prečo práve ona? Prečo to Boh dopustí, prečo je na svete utrpenie a bolesť, prečo často tí najlepší? Poznám mojom živote množstvo trpiacich - mladých aj starších. Odpoveď nepozná nikto...ale práve v tom je možno ukryté tajomstvo optimizmu - skúsiť nájsť aj v tom zlom štipku dobra, nádeje a zmyslu . Mnohí dobrí a nevinní trpia a nevieme prečo to tak je. Ja však viem aspoň o jednom svetielku dobra a neskutočnej pravdy ...... možno len aspoň malinké vzdialené plus:
ABY SME SA MY ZDRAVÍ KONEČNE ZOBUDILI A VÁŽILI SI ŽIVOT!
Ďakujem!
