Je tomu asi päť rokov, keď som sa prvýkrát dozvedel o nejakom Antonovi Srholcovi. Už ani neviem ako, ale zrazu som čítal jeho životopis. Zaujal ma jeho príbeh. Udalosti komunistickej tvrdosti a siahania na ľudské práva a slobody mi neboli cudzie. Už predtým som poznal kňaza z našej farnosti, ktorý bol obeťou akcie K, nútený odísť pracovať na budovaní "socialistickej spoločnosti".
"Ora et labora" už neplatila. Zostala len samotná práca a to práca ťažká a nútená. Príbehov podobného druhu je nespočet, tichých obetí ešte viac. Veľa je ale aj tých, ktorých zločinecký režim nezlomil, neumlčali a nezabili ich ani bitky a neľudské životné podmienky. Zostali medzi nami, aby vydali svedectvo. Anton Srholec bol jedným z nich. Pán mu doprial sily, pretože jeho misia sa ešte len mala naplno rozvinúť.
Nesmierne ma zaujali jeho vyjadrenia, hlboké myšlienky a pravdy. A prečo boli pravdami? Lebo vychádzali z jeho srdca, v ktorom dozaista don Antonio prenechával miesto Kristovi. A Kristus je Pravda sám. Život v Pravde a čistote srdca je stavebným kameňom skutočnej lásky, ktorá sa otvára pre druhých a nehľadá len výhody pre seba samú.
Ako som tak spoznával jeho názory, myšlienky, čítal rozhovory s ním, ešte som nechápal do hĺbky, čo chce nimi skutočne povedať. Bol snáď bojovníkom proti cirkevnému establišmentu? Bol rebelom alebo reformátorom? Vytrhnúť z kontextu a vykreslovať iné uhly pohľadov; aj média prispeli k tomuto obrazu nemalou mierou...
Neskôr som však, aj vďaka rozhovorom s tými, ktorí ho poznali a pomáhali mu, pochopil, že don Antonio je mužom kontrastov. A to bolo na ňom veľmi vzácne.
Na jednej strane nedokázal mlčať a veci pomenúval pravými slovami, ale na druhej strane mlčal, keď ho vypočúvali.
Rád hovoril aj o sebe, ale pritom ešte radšej pracoval pre iných; často pre ľudí, o ktorých by sme neopreli ani hrdzavý bicykel.
Bol kritikom pomerov v cirkvi, ale do smrti jej zostal verný, ako sám povedal: "lebo je jedným z jej údov". Dôkladne rozumel tomuto tajomnému "telu Krista". A aby tieto tajomstvá sprístupnil aj neveriacim alebo tým, ktorí do kostola chodia, ale svoju vieru nežijú, vlastným príkladom sa snažil priniesť evanjelium medzi všetkých,; veriacim aj neveriacim, bohatým aj tým najchudobnejším, vzdelaným aj prostým.
A že bol často nepochopený?
Ateisti a neprajníci cirkvi ho považovali za rebela, rovnako ho vnímali aj prízemní veriaci. Mal problémy, aj s ľuďmi od ktorých to nečakal. Ako však sám povedal, aj on niesol na nedorozumeniach vinu. V jednom krásnom rozhovore prosil Boha o pokoru.
Bol si vedomý svojej nedokonalosti, veď kto z nás je dokonalým? Jeho posledné slová a listy boli plné pokory. Boh ho vyslyšal a potom si ho povolal k sebe.
Odpočívaj v pokoji don Antonio. Veríme, že hľadíš z tváre do tváre tomu, komu si obetoval celý svoj život - svojím povolaním slúžiť Mu, prítomnému v biednych a slabých.
Nikdy nezabudneme!
