Skutočne, pôstne obdobie nie je samo o sebe ani smutné ani veselé. Síce je to obdobie stíšenia sa, v kostoloch prevyšuje pôstna fialová farba, spievajú sa piesne pokánia... toto všetko však neznamená smútok. A vonkoncom nie depresiu. Raz mi jeden známy povedal, že je to také smutné obdobie, ten pôst, teda ak ho porovnáme napríklad s obdobím Adventu.
Smútok naopak vládne všade navôkol a to po celý rok. Ak sa pozrieme na rozhádané dvojice a ľudí, rodiny a národy, množstvo násilia, zla, klamstva a intríg, s ktorými prichádzame do styku v každodennom živote, či už na vlastnej koži alebo sme ich svedkom vo svete, toto všetko je smutné.
A často za všetok nepokoj a zlo môže ľudská pýcha, egoizmus.
A ďalším typickým prvkom dnešnej spoločnosti, ktorá tak rýchlo putuje, je vlastnosť neustáleho kritizovania všetkého a všetkých. Často sa stretávame s chudákmi ľuďmi, ktorí dokážu za päť minút zle naladiť celú skupinu ostatných. Stačí jednoducho kritizovať, sťažovať sa a tým prenášať vlny, dokonca tsunami negatívnej energie. Samozrejme, niekedy aj s patričným dôvodom, ale nezriedka s veľkou dávkou prehánania a nepotrebnosti.
Rovnako kritizujú aj nás, či už v práci, v spoločnosti. A tá kritika je tak často slepá a nespravodlivá, že človek sa cíti ako medzi dvoma mlynskými kameňmi. Ak robíme jedno, kritizujú druhé, ak to zmeníme, už je na scéne niečo ďalšie. Neverím, že ste sa už s niečím podobným nestretli...
V čom je teda tá krása pôstu?
K pôstu často patrí odriekanie. Každý ma nejaké predsavzatia, ktoré sa snaží naplniť. Nie je však isto správne, ak napríklad štyridsať dní nepijeme pivo a potom sa strieskame na kašu a to hneď na Veľkonočný pondelok. Podobne je to aj pri iných veciach. Ak jeme menej sladkého, pretože ho moc milujeme, tak by sme mali popremýšľať nad jemnou zmenou tohto návyku a vedieť sa krotiť aj po uplynutí pôstnej lehoty.
Pôst by nemal byť obmedzený len na "niečo-nerobenie" počas štyridsiatich dní, ale na celkové prehodnotenie danej veci, možnej zmeny k lepšiemu.
A to sa netýka len jedenia a pitia, pozerania televízie a podobne.
Najväčšou krásou pôstu je skutočnosť, že je to čas nastavenia zrkadla svojmu JA. Je to obdobie, kedy sa máme stíšiť, nielen nezabávať sa, ale aj menej kritizovať, menej súdiť, menej sa pozerať na chyby iných. Naproti tomu viac nazerať do seba samého, hľadať niečo, v čom sa ja musím zlepšiť.
Jeden môj známy bol istú dobu izolovaný, nachádzal sa v ťažkej situácii a tak mal čas premýšľať o sebe. A prišiel na množstvo vecí, vďaka ktorým môže jeho život nabrať ešte silnejší a lepší vietor.
Aj pôst je takým malým izolovaním sa. Neznamená to nechodiť do práce, nerozprávať sa s ľuďmi, ale vedieť si nájsť čas na seba. A tým nemám na mysli ísť hrať badminton alebo tak. Nájsť si skutočne pár minút denne na hľadanie strateného daru sebahľadania a sebazdokonalovania.
A to sa týka veriacich aj neveriacich. Veď každý z nás je žijúci človek a každý z nás chce byť dobrým a lepším človekom. Aj keď prostriedky sú možno trošku rozdielne (neveriaci to má isto ťažšie).
Pôst - to krásne obdobie, ktoré môžeme využiť na hľadanie dobra v nás.
Ak sa nám to podarí, aj svet bude razom krajší.
Kto by k tomu nechcel priložiť pomocnú ruku?
