Vstúpiť do tohto konfliktu a aktívne sa prezentovať bolo otázkou pudu sebazáchovy. Po uliciach sa preháňali stúpenci polovojenských organizácií a skupín, ktorí sa navzájom predbiehali v krutej činnosti. Bola to skutočná občianska vojna, so všetkým, čo k nej patrí. Konflikt trval už viac ako 20 rokov a priniesol so sebou množstvo násilia, výbuchov a ľudskej škody. Ťažko predpokladať, do akej miery sa s ním stotožňovali bežní občania. Možno boli tak trošku schizofrenickí. Sami nevedli, ako ďalej. Na jednej strane odmietali násilie, spojené so strachom výjsť na ulicu, na druhej strane však do veľkej miery sami rozvíjali pouličné nepokoje, kreslili symboly nenávisti a pohŕdania k svojim susedom. Koniec-koncov, tie sú v uliciach Severného Írska prítomné dodnes.
Jeden človek však vedel, že cesta k zlešeniu situácie môže ísť výlučne skrz dialóg. Uvedomoval si to nielen preto, lebo žil presne v strede tohto konfliktu (na hranici štvrtí dvoch nepriateľských skupín), ale vedel to hlavne vďaka svojmu presvedčeniu.
Alec Reid
Skromný kňaz z rádu redemptoristov. Človek, ktorý sa ocitol na križovatke nenávisti a lásky.
Už viac nemohol nečinne sledovať vlny permanentného násilia. Už viac nemohol mlčať. Jeho srdce horelo túžbou zmieriť tie dva besné tábory, ktoré konali zverstvá na úrovni krajín tretieho sveta. Vedel, že jedinou cestou k mieru je zloženie zbraní, a to najmä zo strany IRA, nacionalisticky orientovanej teroristickej organizácie.
"Zvykol som hovoriť, že som ďalším z adeptov na zabitie", uvedomoval si nebezpečenstvo rýpania do osieho hniezda. V istom význame mohol byť považovaný za zradcu, pretože on sám bol katolík a tým pádom mal byť jasným podporovateľom nacionalistov. Alec Reid však nič nechcel počuť o násilí, ktoré ako sám hovorí, nepatrí do civilizovaného sveta a už vôbec nie do sveta s Bohom.
Krutý začiatok
Začiatky niekedy zvyknú byť ťažké, ale v tomto prípade môžeme hovoriť až o tajomných udalostiach. Práve v čase, kedy Alec Reid "zaveli do útoku" sa odohralo 14 dní teroru. Takýto názov nesie toto obdobie neuveriteľných udalostí, ktoré otriasli Britániou a celým svetom.
Všetko začalo zabitím členov IRA, podozrivých z organizovania teroristického útoku na Gibraltáre. Vlna nepokojov a obvinení z prehnanej reakcie vyústila do veľkolepých pohrebov, ktoré sa konali na počesť týchto mužov. Na pohreboch členov IRA boli z bezpečnostných dôvodov vždy prítomní členovia britskej armády. To vyvolávalo ešte väčšie nepokoje. Vďaka dobrým vzťahom sa však podarilo odstrániť bezpečnostné zložky...a pohreby tak mali byť pokojné.
Ako to však už býva - čert nikdy nespí - práve to bola osudná chyba. Na pohreb prišiel aj človek, ktorý nemal záujem rozlúčiť sa, ale prišiel zabíjať. Streľbou a granátmi zabil niekoľko ľudí a zranil desiatky z nich. Tento cintorínsky masaker sa považuje za príklad hnusnej krutosti tejto vojny.
Najsmutnejšie vyústenie a ukážka pravej lásky
Po sérií odvetných vrážd sa o niekoľko dní konal ďalší z veľkolepých pohrebov zo strany nacionalistov (katolíkov). Dav, ktorý smeroval na cintorín zrazu splašene zareagoval. Brzdiace auto takmer vletelo do zástupu a ostalo stáť v strede cesty. Spomienky na cintorínsky masaker boli až príliš čerstvé na to, aby ľudia uvažovali triezvo a pokojne. Každý si myslel, že dvaja muži v aute sú lojalistickí teroristi. Pustili sa do lynčovania, ktoré ešte podnietil výstrel do vzduchu.
Mužov vytiahli z auta. Prítomný bol aj Alec Reid. "Tí muži boli nesmierne disciplinovaní, nebránili sa. Pomyslel som si, že sa jedná o vojakov v civile", a mal pravdu. Tí omylom vošli do davu trúchliacich.
Alec Reid vedel, čo bude nasledovať, lahol si k nim a telom sa snažil brániť ich.
"Toto sa nemôže diať v civilizovanej spoločnosti. Vedel som, že ich zabijú a preto som neváhal nesúhlasiť s postojom, ktorý smeruje k podobným činom".
Veril, že ich zachráni. Všetko až do chvíle, kedy prišli maskovaní členovia IRA. Násilne, s vulgárnymi slovami odthrli Aleca od mužov, ktorých celou silou zvieral svojimi pažami. Odviekli ich na odľahlé miesto a už bolo počuť iba kruté chladné výstrely.
Posledné pomazanie
Keď Alec dobehol na toto miesto, bolo už neskoro. Na zemi ležali dvaja polonahí, zaliati krvou, Prikročil k nim a snažil sa o dýchanie z úst do úst. Bohužiaľ bez výsledku. Boli mŕtvi. Prikročil k nim a odrecitoval posledné slová písma. Bol posledným človekom, ktorý s nimi hovoril...
Otec Alec Reid dáva posledné pomazanie jednému zo zabitých vojakov.
Táto silná fotografia zobrazuje zúfalstvo, smútok, ale aj odhodlanie a vieru. Možno u každého človeka vyvolajú rôzne pocity. Z očí Aleca Redia však sála niečo viac, ako len sklamanie.
Jeden z kolegov Reida povedal: "Na fotografii sa Alec pozerá priamo do objektívu. A ja v ňom vidím muža milosti, muža modlitby, muža viery. Je to podivuhodný obraz, pretože muž tam leži polonahý s rukami v tvare kríža a jeho telo je zakrvavené. Pripomína to obraz ukrižovaného Krista."
Alec Reid niesol obálku, v ktorej bol návrh mierového riešenie. Obálka bola celá od krvi a aj napriek smutnej udalosti, okamžite šiel pre druhú obálku a odovzdal ju. Tento proces, aj napriek mohutnému šoku v jeho začiatku pokračoval. Pokračoval 10 rokov a vyústil vo Veľkonočnej dohode z roku 1998, ktorá formálne ukončila organizované násilie zo strany IRA a nepriateľských polovojenských združení.
A aj napriek tomu, že nenávisť v niektorých ľuďoch, hlúpe konanie a zabíjanie nadobro nevymizlo z ulíc Severného Írska, vďaka snahe tohto muža sa dosiahol výrazný posun k jeho ukončeniu.
K nemu by došlo zrejme aj bez jeho zásluhy, ale omnoho neskôr. Daňou zaň by teda bolo omnoho viac mŕtvych.
Alec Reid, v dnešnom svete, je príkladom človeka, ktorý za svoju vieru takmer položil život. Je príkladom človeka, ktorý pre dobro spoločnosti neváha konať. Je svedkom toho, pri pohľade na túto fotografiu, že aj napriek smrti a zúfalstvu, vždy sa oplatí naplno žiť a kráčať cestou Pravdy...
Celý dokument je možné vzliadnuť tu: http://www.youtube.com/watch?v=mSShBx092t4
