Tento príbeh sa udial ešte dávnejšie, v preplnenom nedeľnom vlaku z Bratislavy do Košíc. Pamätníci možno spomínajú, bolo to ešte " v čase pred koronou", kedy množstvo študentov cestovalo vlakmi krížom cez republiku a spolu s nimi sa premiestňovali dôchodcovia, vracajúci sa z turistiky alebo z návštevy dcéry-syna-vnukov-vnučiek, respektíve vlakmi aktívne pendlovali robotníci na týždňovky. V mojom vlaku sa očividne stretli všetky spomenuté skupiny.
Preplnené kupé a skutočný gentleman
Nikdy som si nekupoval miestenku (aj tak by som nevydržal sedieť pri pohľade na stojacich starších alebo ženy). Na stanicu som prišiel trošku skôr a kedže bol vlak už nachystaný, vošiel som dnu a bolo veľa voľného miesta. Nuž, usadil som sa a pustil sa do čítania knihy. Kupé sa postupne zaplnilo. Vedľa mňa si prisadli traja postarší a stáť ostali len mladíci. Bolo to pre mňa v pohode, čítal som ďalej a vlak sa rozbehol.
Nič nás nerušilo, až kým na niektorej ďalšej zastávke nenastúpil muž v stredných rokoch, oblečený športovo. Cez plece mu visela nabitá cestovná taška. Pôsobil silne a naoko žiaril vyrovnanosťou. Pristúpil k našej "štvorke" a pozeral na čísla. Jemne si zamrlal číslo a babička oproti pohotovo dvíhala svoje staršie telo.
Sebavedomý mladík ani na sekundu nezaváhal. Usmial sa a rázne povedal, že má ostať sedieť, že je to všetko v pohode, že on rád postojí (aj keď mal zaplatenú miestenku na dlhú cestu do Košíc).
Staršia pani zažiarila vďačnosťou a rovnako aj jej manžel a ďalšia spolusediaca. Aj ja som na znak úcty zdvihol zrak od linajok knižky. Vlak sa opäť rozbehol a ja som plánoval pohodovo prekrížiť nohu cez nohu a zahĺbiť sa do čítania. Vtom sa však vo mne niečo ozvalo. Zase to prišlo - ten neskutočne presvedčivý hlas svedomia. Hovoril mi, že predsa ten chlapík ide ďaleko a ja len o poznanie kratšiu trasu a že on si zaplatil lístok na sedenie a drahý lístok do Košíc...a že ja si tu len-tak sedím a on sa vzdal svojho miesta... Dooosť!!!
Vstal som, zobral som si veci a pristúpil k nemu. Stál tam sebavedomo opretý, asi ako ja, keď som cestovával zo zápasu a myslel som si, že mi patrí celý svet. Povedal som mu, že nech si sadne na moje miesto, že predsa zaplatil... Usmial sa. Nehľadajte nič skryté, ale ten úsmev bol nádherný. Dlho som nestretol tak vyrovnaného človeka. Povedal mi, že nech si sadnem, že je to v pohode, že nemá problém postáť.
Sadol som si naspäť a bol som trošku mrzutý. Už sa mi nechcelo čítať. Radosť mi vylepšila až ďalšia zastávka, na ktorej s veľkými taškami vošla moletnejšia žena v stredných rokoch. Uvoľnil som jej miesto, oprel som sa aj ja a zase som vytiahol knižku. Už dávnejšie som totiž zistil, že čítať sa dá aj postojačky (a neklipkajú pri tom oči).
Keď nikto nevie poriadne po rusky...
Prišla ďalšia stanica a do kupé vletela blondínka. Vyzerala zmäteno, behala od cestujúceho k cestujúcemu a stále sa čosi vypytovala. Kukám z diaľky, že či to nebude dáka veštica alebo iný druh hľadajúci obživu. Vtom začujem ruštinu. Nikto jej nevie pomôcť a tak dumám, že isto bude vedieť anglicky. Prihováram sa, snažím sa ostošesť, ale nepochodil som.
Razom sa zjavuje hrdina dnešného večera - sebavedomý muž v športovej súprave. Opretý o regál zakričí dačo po rusky a razom sa ocitá v rozhovore so zúfalou ženou. Muž sa zase sympaticky usmieva, škerí a krúti hlavou. Gestikuluje a vysvetľuje. Žena sa očividne ukľudňuje. Potom jej ešte čosi hovorí a ona ostáva pokojne stáť.
Nedá mi to a zisťujem, čo je vo veci. Gentleman mi vysvetľuje, že žena cestuje do Užhorodu a mala lístok cez Poľsko! Spoločne googlime a zisťujeme, že by tam dorazila až niekedy na sklonku budúceho dňa. Čudujte sa svete, ale on tiež cestuje do Užhorodu. Chodí tam na týždňovky. Cestuje do Košíc a tam mu hneď ide autobus. Ukrajinke hneď všetko vysvetlil a ešte jej aj kúpi lístok cez internet.
Veríte v náhody? Ja teda nie a poviem vám, tento človek bol anjelom zhora. Poslúžil staršej pani a potom aj zmätenej Ukrajinke. Navyše svojím pokojom nainfikoval viacerých v kupé a začala tam panovať akási rodinná atmosféra. Všetci sa viac medzi sebou zhovárali, ja som chcel ďalej čítať, ale na zemi som si všimol sčupeného môjho bývalého žiaka. Tak mi porozprával, ako sa má v novej škole, ako sa mu darí a aj nedarí...
Taký je proste život. Niekedy zažívame čierne chvíle, všetko a všetci sú nejakí zlí. Aj tento pán gentleman - usmiaty tvor v športovej súprave - je pre mňa dôkazom, že aj dobro existuje. Mohol si sadnúť, mohol driemať alebo počúvať hudbu...on sa však rozhodol inak. Urobil to, čo k čomu sme pozývaní aj my - aspoň niekedy zabudnúť na seba a byť tu pre iných.
Ďakujem mu!
