Človek sa niekedy nestíha čudovať. Nie je to tomu ani tak dávno, kedy sme si s chalanmi radi šli zahrať nejaký šport na naše sídliská. Po zorganizovaní partie však pred nami takmer vždy stála namáhavejšia úloha - vydobyť si priestor. Len na našom sídlisku sú mnohé ihriská, z ktorých na niektorých môžu športovať aj štyri partie. Aj napriek tomu sme často odišli s dlhým nosom (teda v prípade, že sme neboli v číselnej alebo vekovej prevahe).
A hneď večer sme,niekedy pri kofole, inokedy pri pivku, premýšľali, ako si zebezpečiť ihrisko na ďalší deň.
Dnešné deti (myslím tým aj dospievajúcich) podobné problémy nemajú. Nemajú ich z dôvodu, pretože ich nechcú mať. Nie že by boli nekonfliktní a nechceli by sa zbytočne škriepiť o kúsok betónu. Oni sa jednoducho škriepiť nemusia, pretože aj keby sa rozhodli ísť si niečo zahrať, určite by sa niekam zmestili. Ihrisko by ich s "radosťou uvítalo"
Namiesto toho len "trpí" prázdnotou a neúspešne odoláva prienikom agresívnej buriny a tráv, ktoré sa snažia obsadiť jeho okraje.
Naozaj je to zvláštny fenomén a nejaký múdry rozum kedysi vyhlásil, že je spôsobený úbytkom mládeže, teda detí - vymieraním nášho národa.
Žeby to však bolo až take rapídne? Pred šiestimi, siedmimi rokmi boli predsa ihriská plné a zrazu by na nich vplyvom nízkej miery pôrodnosti nikto nebol?
A čo povieme na to, že večer - po západe slnka sú naše ulice preplnené mladými ľuďmi, niekedy skoro aj deťmi?
Kde sa tie decká zdržiavali celý deň?
Odpoveď pozná každý. V lepšom prípade to bolo kúpalisko, ale takmer stopercentne to bola stolička pred počítačom, alebo pohodlnejšie notebook na nohách ležiac v posteli.
Áno, aj ja som už vyrastal v počítačovej dobe, aj my sme niekedy trávili kvantum času pri počítačových hrách.
Naštastie sme však nemali internet, a aj keď sme ho mali, tak bol ešte dosť pomalý a neponúkal také možnosti zabíjania času.
Vtedy populárny chat, kde sme "balili" baby a zvyšovali si ego, nerátam, pretože málokto z nás sedel na chate namiesto prevetrania sa na čerstvom vdzuchu a trávenia času s kamošmi v reálnom svete.
Dnes však chat prerástol do sveta virtuálnej reality a to v pravom slovazmysle. Nie je to už len o písaní, je to už o nekonečnej sieti klikania, ťukania, hodnotení, "športovaní" cez sociálne siete...
Rád by som videl štatistiku závislosti napríklad na FB. Moji vrstovníci sa smejú, že to moc hrotím, ale stačí sa pozrieť na do izby hocijakého tímedžera...
Aby som však všetku vinu nehádzal na "neškodný internet" a fanstastickú informačnú dobu.
Keby mladí chcú, tak svoju záľubu vo vysedávaní za počítačom aspoň jemne obrúsia nejakými zdravšími aktivitami.
Oni však nechcú. Celý deň "zabijú" znudeným čakaním na večer, kedy to pôjdu roztočiť do ulíc. A tam v "zabíjaní" života pokračujú - často až do rána.
Na druhý deň sa otriasajú, dospávajú. Raňajkujú obed a kolobeh znova začína.
Ako som však napísal už vyššie - aj my sme si zašli večer von a niekedy to bolo čoro-moro. Ale....
Ale... dnešná mládež je asi moc pohodlná. Na večerné túlanie by po vytrvalom športovaní boli veľmi unavení....
Z ihriskových detí sa tak stávajú deti večera a noci.
Chyba je aj na strane rodičov, ktorí nedbajú na zdravom žití ich detí. Nenútia a nemotivujú ich k tomu, aby svoj život viedli zmysluplne - zmysluplne v pravom slovazmysle.
Udalosti, ktoré sa prehnali Anglickom a ktoré niektorí "odborníci" chybne označili nálepkou - sociálne nepokoje, mali súvis presne s týmto prístupom k životu, kde úcta k sebe samému neexistuje. Preto sa nemôžeme čudovať, že sa z mladých generácií stále viac a viac vytráca úcta k ľuďom navôkol.
Na toto však televízia, médiá, spravovatelia sociálnych sietí, prevádzkovatelia barov nedbajú...oni dobre vedia prečo...
