Kráčajúc smerom k vstupným vchodovým schodom míňam dvoch ľudí. Tí práve vyšli hore zamrznutými a úplne neschodnými schodmi. To však ja ani zďaleka netuším, pretože ich nenapadlo upozorniť ma.
V jednej ruke hrniec kapustnice, v druhej kniha. Prvý schod za mnou, druhý tiež. Na rade je tretí a ..... práááásk!!!
Moje telo leží na poslednom schode. Pomaličky sa mi navracia dych a ja zachraňujem kapustnicu, vytekajúcu z tašky...
Nuž, aj takútu podobu môže mať zima. Inak protišmykové schody nemajú pri topaciom sa snehu na výber. Namŕzajú neviditeĺným spôsoobom a stávajú sa pascou aj pre špeciálne zimné topánky.
Niekto by povedal, že si za to môžem sám. Nepopieram. Nebol som jednoducho dostatočne prezieravý.
Aj napriek tomu ma popri uderenom boľavom chrbáte trápi niekoľko PREČO.
Prečo ma ľudia, ktorých som pri vychádzaní z vchodu neupozornili na extrémne nebezpečné schody? Ja som mal obuté vymakané zimné topane a neustál som to. Oni kráčali v obyčajných topánkach, muselo sa im predsa šmýkať.
V každej ruke som niečo niesol, museli si to všimnúť.
Prečo ich to nenapadlo??
Prečo rodina, ktorá mala službu nedbala na plnenie si svojich vchodových povinností a nedbala na čistotu schodov?
Prečo vlastne na neschodné schody neupozornil hocikto iný? Veď nimi predo mnou muselo prejsť viacero ľudí.
Prečo nikomu nezáležalo na bezpečí druhého? Veď vo vchode žijú aj starší ľudia. Pre nich by pád, podobný môjmu, znamenal určite horšie následky...
Podobný prípad z ulice. Kamarát vidí v snehu človeka s krvavou tvárou. Volá sanitku a snaží sa dotyčnému pomôcť. Okolo neho ľudia prechádzajú a odvracajú svoj zrak, len aby ich nesolovil s požiadavkou o pomoc...
Minule som niečo podobné sledoval v Tv, kde priamo na ulici zomrel človek - ležal tam mŕtvy celý deň! Nikoho nenapadlo skontrolovať jeho stav.
Na ruhý deň som vyvesil oznam, v ktorom som apeloval na susedov, s cieľom vyššej miery ohľaduplnosti. Známy sa ma pýta: "Nebojíš sa, že ťa budú ohovárať, ak zistia, že buzeruješ susedov?" Zasmial som sa nechápavo: Buzerovať? Mne len jednoducho záleží na tom, aby nikto iný nespadol ako som spadol ja..."
Že by tu bol koreň problému? Kvôli strachu, že "za dobrotu na žobrotu" sme niekedy radšej ticho.
Čo je to za zmýšľanie a čo je to za strach, ak sa niekto bojí konať dobré skutky?
Ono to tak naozaj niekedy je. Potvrdili to v spontánnej diskusii aj ďalší známi. Jeden tvrdil, že raz šiel do nemenovanej banky a strašne sa tam šmýkalo predo dvermi. Nechcel však vyzerať ako človek, ktorý sa sťažuje a tak radšej na problém neupozornil. O pár minút na inkriminovanom mieste nepríjemne spadla staršia pani. Vtedy sa uvedomil a upozornil na to.
Bolo však už neskoro - stačilo len poprosiť, aby tam dali nejaký kartón alebo rohožku...
A podobných prípadov je mnoho. Bohužiaľ, nesúvisia len so zimou a klzkými schodmi a podlahami. Týkajú sa všetkých sfér. Neochotne pomáhame starým ľuďom, pretože sú často poamalí a škudnraví. Neoslovíme človeka s cieľom poradiť, aj keď vidíme, že je úplne bezradný...
Radi myslíme len na seba, máme dosť vlastných starostí. Často ich nevieme vyriešiť a poradiť si s nimi.
Možno by sme mali len na chvíľku uprieť svoj zrak na dobro a potreby iných - ak totiž dokážeme pomáhať iným, ľahšie pomôžeme aj sebe...
