Nechcel som sa ho na to pýtať, veď ho ani poriadne nepoznám. Vlastne ho vôbec nepoznám. Jeho meno som sa dozvedel až priamo na mieste a vtedy som ho aj prvýkrát videl. Nebol som vôbec zvedavý, že čo sa jeho bratovi vlastne prihodilo. Pochválil som len jednu z jeho pesničiek, ktorú nám ten večer zo srdca zahral. Bola venovaná všetkým jeho príbuzným, ktorí v nedávnom čase prešli bránou večnosti. Prezentoval ho skutočne zo srdca. A to je už čo povedať, kedže ani jednu z pesničiek neodflákol.
Začal mi rozprávať sám. Svojho brata musel mať veľmi rád, rovnako, ako mám rád ja toho svojho. Zrejme spolu vyrastali a možno sa o neho aj staral. Možno bol jeho druhým otcom, kedže aj toho vlastného stratili.
"Lekári spravili chybu. Zomrel pri operácii. Zabili ho...", rozpovedal nám pri barovom pulte tento smutný príbeh tak úžasnej pesničky. Oči nám zastrel súcit. Jeho oči tiež. Nechcel som vedieť viac, nepýtal som sa na vek... Spýtal som sa len jednu otázku: "Odpustil si im?
"Ale áno...", zmĺkol.
Vtedy som však prvýkrát mohol úprimne čítať, čo to znamená "odpustiť, ale nezabudnúť. Nebolo to také falošné odpustenie a nezabudnutie, kedy je človek schopný dávno "odpustenú" vec pri najbližšom probléme vytiahnuť vinníkovi na oči. Bolo to skutočné odpustenie, ale s dávkou trpkosti a horkosti a pocitu nespravodlivosti.
Hlavou som vyjadril tiché uznanie a potlapkal som ho po jeho robusnom ramene. Jeho oči sa rozjasnili...
Uvedomil som si, že tento človek prežil niečo veľmi ťažké. Svoj boj však vyhral. Je pre mňa víťazom. Odpustil! A aj keď možno nedokáže zabudnúť, jeho srdce je čisté.
Ak on dokázal odpustiť takúto veľkú vec, tak aj ja chcem odpúšťať iným. A začnem sám od seba...
Názov tej neskutočnej pesničky si nepamätám , preto aspoň niečo iné krásne od neho.
Respect Mr Nathaniel Peterson! Držím ti palce!
