Na margo dnešnej "konzumno-informačnej" doby sa zvykne hovoriť, že je zlá, pretože človeka núti zbierať pre seba. A preto je človek stále nespokojný, že niečo nemá, že nemá tie a tie výhody. Protirečiť sa nedá, treba však podotknúť. Bolo tak tomu odjakživa.
Už z historických filmov a dokumentov možno badať tú ľudskú snahu vyniknúť, vyniknúť vďaka úspechom a bohatstvám. Veď koľké vojny mali na svedomí ctižiadostivý a zaslepení panovníci a vládcovia?
Tá dnešná doba len trošku pozmenila kabát a do tejto "hry o sebe" zahrnula väčšie množstvo ľudí - nielen tých vo vedení štátov a vplyvných spoločností.
To je zrejme dôvod, prečo stretávame viac zle naladených jedincov, ktorým len-tak neurobí radosť hocičo.
Aj v okruhu mojich kamarátov som sa stretol s podobnými prípadmi. Napríklad tak jeden z nich je plný zaujímavých životných obratov, kedy úspešný podnikateľ - môj kamarát žil pre seba. Nič by na tom nebolo zlé, na úspešnom podnikaní teda myslím, ale jeho životný priestor bol ako špirála, na konci ktorej stál vždy on. Či sme boli v reštaurácii, na hociktorej akcii, vždy sa našlo niečo, s čím nebol spokojný. Personál si to neraz odniesol.
Často si však jeho pohŕdavé slová odniesli aj kamaráti alebo známi, jednoducho človek bez hraníc (v horšom slovazmysle).
Vštko však len do chvíle, kým nenarazil na dno. To dno bolo tak hlboko, že väčšina ľudí by už nikdy neuzrela svetlo sveta. On však mal to šťastie a "vrátil sa".
Pre mňa malý zázrak, rovnako aj pre neho.
V živote môže prísť k situácii, že človek prehodnocuje...
A čo teraz?
Večne usmiaty, veselý, plný slov povzbudenia. Samozrejme, aj on má svoje slabé chviľky - ale podstata jeho života sa otočila o 180 stupňov.
Stále má veľké životné ciele, stále podniká, stále nestratil svoje talenty - zmenil však ich orientáciu. Na konci jeho cieľov, za slovami nespokojnosti sa neskrýva jeho "JA", ale iní ľudia.
Spolu s ľuďmi z nášho okolia navštevuje chorých a starých v domove dôchodcov - ľudí, ktorí sa skutočne cítia osamotení. A nabáda k tomu nás všetkých. A to je len jedna z vecí, o ktoré snaží. Verím, že jeho ciele sa raz naplnia...tuším, čo za nimi je.
A je to skutočne tak, píšem aj za seba, že ak je človek sklamaný a nespokojný, ak sa cíti ukrivdený... Vtedy by mal myslieť na tých, ktorí nemajú ani to málo.
Pretože ak sa prestane vypytovať, čo mám z toho ja a začne vnímať potreby iných, vtedy všetko dostáva nový zmysel. koľko dáva, toľko sa mu aj naspäť dostáva.
A ak nás niekedy napadne pocit, že sa k nám iní obracajú chrbtom, že nám nepomáhajú, spomeňme si vtedy, kedy sme mi naposledy urobili niečo pre druhého - a to úplne nezištne...
