Krásne jarné sobotné ráno a ja si hladný kráčam krajským mestom Trenčín. Žálúdok pýta niečo zajesť, predsa len od raňajok ubehol nejaký ten čas. Ešteže je v centre množstvo obchodov, ponúkajúcoch voňavé čerstvé pečivo. V jednom smelo rozmením bankovky a spokojný vychádzam von. V zábleskú automatických dverí sa posúva kripľavá postava na dvoch barlách. Čakám oslovenie a nemýlim sa.
"Mohol by som Vás poprosiť, som chudák...?"
Umsievam sa, a aj keď stále hladný, vyťahujem ochotne novú peňaženku. Drobné v nej predsa len budú, veď som práve rozmenil "dvacku". Vedomý si však dlhého dňa predo mnou a plánu obedovať (a nie sám), na charitu mi zostávajú len najmenšie drobné. Sypem si na ruku eurá, dvojeurá, päťdesiatcentovky, dvadsaťcentovky a aj menšie a skúšam nájsť vhodnú sumu pre tohto chudáka. Na mysli mám stále obed a kávu, preto v hlave rátam, koľko mu dám, aby si dal aspoň výdatné raňajky.
Na vystrčenej ruke sa bezdmovcovi ligocú drobáky, možno by si už kúpil rožok so šalátom, keď tu zrazu...
"Ty vy*** lakomec...aj na teba raz príjde"
Neverím vlastným očiam. Človek, ktorému chcem pomôcť, možno málom, ale predsa... Zo závisti, hľadiac na väčšie peniaze na moje ruke a v mojej peňaženke... Uráža ma a pľuje mi do očí. Neprestáva ani po upozornení, po výzve, ani po prosbe, aby s tým už predsa prestal. Dokonca ma haní, preklína, želá aj mne, aby som sa raz ocitol na mieste neho, na mieste hladného kripľavého chudáka, akým je on. Otáča sa mi chrbtom, peniaze hádže naspäť a nehce sa mi ani pozrieť do očí.
Nechce pozrieť na mňa, na človeka, ktorý sa na neho usmieval, ktorý mu chcel prispeť na raňajky; na človeka, ktorý sa chcel prihovoriť a súcitiť.
Automatické dvere sa zavierajú, kripeľ pokračuje v ceste a ja s tlakom 120 vychádzam von z dverí. Mal som mu natiahnuť, mal som ho poslať do...? Mal som využiť slovnú zásobu, ktorou som tak rád častoval prihráčov, keď som ešte hrával futbal!?
Nedokážem sa ukľudniť. Ten štrbavý, ten "cigoš" ma nazval lakomcom a zlým človekom?!? Mňa, ktorý pomáha - ktorý bezdomovcom dáva jedlo... Dovolí si uraziť mňa, človeka, ktorý navštevuje chorých a starých v domove dôchodcov, mňa, ktorý vychováva deti v škole a trpí ich zranenia???
Keby to povedal hocijakému lakomcovi alebo bohatému človeku, ale on to povedal mne - človeku s veľkým srdcom a človeku štedrému?!?
Zabúdam, kde som. Neviem slovami popísať hnev v mojom srdci. Keď tu zrazu...
Z čista jasna mi niekto z hĺbky duše vraví a pripomína slová veľkého človeka: "Nie je väčší dar a možnosť byť človekom, ako vtedy, keď vás ponížia!" "Ďakujem Marián", pomyslím si. Moje oči sa klopia, srdce už nenapĺňa hnev, ale smútok. Môj súcit nad hladom bezdomovca nahrádza súcit nad človekom, ktorý trpí. Ten človek trpí nie hladom alebo odsúdením. Ten človek je zranený. Ja neviem prečo, ale je. Tenč lovek nevie, čo je láska, ten človek musel prežiť niečo strašné. Takmer plačem? "Do prčíc, veď to nie som ja.".
Túžim sa s ním stretnúť, túžim ho ešte raz vidieť, túžim mu kúpiť raňajky...
No najviac zo všetkému mu túžim odpustiť
Obieham obchodný dom a vidím ho na barlách tackať sa námestím. Kráčam mu smelo naproti a prísným hlasom mu prikazujem (alebo prosím?), aby počkal, že o chvíľku som späť. V obchode sa vybavím rýchlo, ale aké je moje prekvapenie, keď ma už bezdmovec nečaká. Mrzí ma to, nakúpené je, ale jeho nikde.
"Kam asi šiel, kde môže byť?", oči mi skĺzajú dole ulicou. Nohy bežia, ani neviem prečo. "Za kým vlastne bežím, koho to chcem, dobehnúť?" Nerozumiem ničomu, čo práve konám, ale viem, že to musím.
"Volám sa Jožko"
"Stojte, počkajte! Prečo ste nepočkal?" Nehce sa na mňa otočiť.
"Mám pre vás jedlo". Vyzýva ma, aby som mu ho dal do vaku. Otváram ho opatrne a vkladám tam raňajky.
Bezdomovec sa až vtedy otáča a opäť, po dvadsiatich minútach sa mi uprene pozerá do očí. Z nich však nesiaha nenávisť, Sú v nich slzy.
"Odpusť mi prosím, odpusť mi prosím", prosí s tvárou hanby.
"Čo Vám mám odpustiť, veď sa nič nestalo", odvetím mu. Jeho tvaŕou stekajú slzy. "Volám sa Jožko a ty?". Podávam mu ruku. Je to človek, z mäsa a kostí. Nemsrdí, je čistý. Nie je opitý a dokonca je krásne učesaný. Chce mi dať svoju čiapku ako vďaku. Odmietam však, pretože je príliš veľká na moju malú lebeňu.
Jožko je na ulici dlhé roky. Denne žobre o jedlo. Alkohol nepije a chodí sa umývať. Je kripeľ a o to to má ťažšie. Nemôže si nájsť prácu, ani brigádu.
"Nehnevajte sa na ľudí a nepreklínajte ich", prosím ho len o túto jednu vec. Jožko mi vtedy hovorí, že tiež chodí do kostola a je veriaci... Som v šoku, veď ma vôbec nepozná.. S dojatými očami sa lúčime a vieme, že tento deň už nebude taký, ako predtým...
PS: S úctou a vďakou venované bezdomovcovi Jožkovi z Trenčína a kňazovi Mariánovi Kuffovi zo Žakoviec.
