Konečne som na brehu Dunaja. Korčuľovať sa tu dá o poznanie lepšie ako na úseku od Mlynskej doliny po most Lafranconi. Predsa len, korčule som oprášil (a to myslím doslovne) po dosť dlhej dobe a cesty sú plné prasknutých prekážok a neskôr električkových koľají. Času mám dosť. Dnes totiž robím osobného šoféra a dlhší čas sa dá využiť na zaujímavú korčuľovačku. Cieľ je jasný - petržalský park.
Bratislava je pre mňa zaujímavá aj z iného hľadiska. Je to predsa len väčšie mesto a človek v ňom stretne viac ľudí - a to aj nespočet ľudí bez domova.
Korčuľujem smerom k Novému mostu. Cesta je príjemná. Pripadám si inkognito; skôr ako nejaký bandita (rebel) na korčuliach. Cyklistický tunel mi zahaľuje ústa, uši, nos...okuliare skrývajú oči, ktoré žiaria skvelým pocitom korčuľovania, ktoré som od čias in-line zápasov takmer necítil. Nič ma už nezastaví!!!
Keď tu zrazu, po mojej ľavej ruke periférne spozorujem človeka rozloženého na lavičke. Hneď viem, že je bezdomovec. Na hlave má šiltovku so slovenským znakom a na druhej lavičke vyvesený šál českého národného futbalového tímu. Je to proste týpek- československý legionár so sympatickou bradkou.
Nič ma nezastaví?
V rýchlosti to zabrzdím ľavou šmyčkou - človek by si myslel, že jazdím na ľade...a už som pri ňom. Voňavý ražný chlebík, proteinová tyčinka a dáka tá sladkosť už viac nepatrí mne.
So strýčkom sa púšťame do reči. Na rúško z vysoka ehm, ale mne to nevadí. Rozumiem tomu. Na ulici si dozaista prežil svoje. Nejaká korona ho nedokáže vystrašiť. Udržujem príjemný (bezpečnostný) odstup, ale môj čas patrí iba jemu. A ako to v živote chodí, osud je najlepší plánovač. Hneď ako mu poviem, že odkiaľ pochádzam, oči sa mu rozžiaria rokmi minulými a miliónmi spomienok. Moje mesto veľmi dobre pozná. Strávil tu niekoľko rokov - teda, aby sme boli presní - sedel tu niekoľko rokov. Aby si privyrobil, trávil pracovný čas v ZŤS (Závody ťažkého strojárstva). Rozpráva mi príbehy z podzemných pracovísk, jeho kamarátstva, ale zrady. Na pretras sa dostanú aj neďaleké obce, spolu s ich krásnymi poliami, kde zbieral repku a iné plodiny. Obce veľmi dobré poznám - Dolnú aj Hornú - milujem nordic walking v týchto oblastiach. Strýčko sa skutočne rozkecal. Niekto by neveril, aká múdrosť pramení z každej jeho vety. Dumáme, že prečo som sa za ním zastavil.
Tvrdí, že je to osud a ja tvrdím, že som to tak chcel, že som to tak plánoval. V očiach sa mu blyskne slza. Viac pre neho však už v danom momente nedokážem urobiť. Lúčime sa...
A tak čas plynie a spolu s ním aj najazdené kilometre. Niekoľko pekných hovorov na handsfree sluchátku. Známa mi hovorí, že mám v modlitbách myslieť na jej zosnulého brata Jara, že ide na cintorín, pretože dnes má meniny. Sľubujem a dumám, že by som už viac mal sledovať kalendár s meninami. Mám totiž niekoľko kamarátov Jarov a ja na nich vôbec nepamätám. Na moje meniny dostávam mnoho správ.
Po pár kolečkách v sade sa vraciam cez most. Nohy sa mi už pletú od únavy a na čudnej ceste pri moste padám na zem. Nevadí. Sem-tam aj to treba.
Vydávam sa naspať na "Mlyny", valím popri Dunaju. Nič ma nezastaví!
Nič ma nezastaví?
Znova vidím môjho nového známeho. Opäť je po mojej lavici. Veci má tentokrát vyvesené na slniečku, na zábradlí vyhliadky Dunaja. To mi vyhovuje. Ľavou šmyčkou znova hokejovo brzdím. Nohy si ma tentokrát neisto zatrasú. "Zdravím vás!", pokračujeme opäť v rozhovore. Ani neviem, ako dlho sa rozprávame. Zrazu mi napadne spýtať sa ho na meno.
Je to pre neho zrejme niečo netypické, pretože sa zdráha. A tak sa mu prvý predstavím ja. Následne aj on zhadzuje prekvapivý ostych a predstavuje sa...
VERÍTE V NÁHODY?
"Ja som Jaro", hovorí mi. A tak s radosťou gratulujem k meninám. Jaro je prekvapený.
"Ja mám dnes neminy? Ja ani neviem, ja to vôbec nesledujem"
Povedal som mu na to, že ani ja by som nevedel, len mi známa volala, že dnes je Jara.
"Ani to neslávim, ale vy ste mi dnes spravil oslavu!!!"
Rozhovor skončil, zaželali sme si navzájom všetko dobré. Odchádzal som v šoku - prichystal som niekomu oslavu?!?
Jarko ostal v mojej pamäti. Bol len jedným z mnohých bezdomovcov a zúfalcov. Jeho meno však zmenilo všetko.
Každý z nás má meno
Povedať jeden bezdomovec - je to niečo neosobné. Jeho meno - Jarko - mi však navždy zostane v pamäti. Naše meno nás robí vzácnymi. Razom si uvedomíme, že každý človek je vzácny.
Po tomto stretnutí odchádzal Jarko s radosťou...aspoň raz a po dlhej dobe sa cítil ako človek.
Jarko, ja ti ďakujem. Aj ja, človek plný chýb a mnohých zlyhaní, som si uvedomil, že na každom človeku záleží.
Drž sa!
