Vo všeobecnosti je minúta ticha vyjadrením rešpektu, momentom prejavenia úcty k zosnulému/zosnulým.
Jej podobnými variatmi je vyvesenie čiernej vlajky, alebo jej spustenie na pol žrde.
S minútou ticha sa stretávame na rôznych miestach - môže byť jednorázová, alebo sa môže opakovať (pri výročiach, spomienkových slávnostiach atď.). Najčastejšie je súčasťou podujatí.
Moju prvú minútu ticha som zažil ako malý chlapec s otcom na futbale (zomrel zrejme nejaký bývalý člen futbalového klubu). Tej minúte ticha som vôbec nerozumel. Bolo mi trápne len tak ticho stáť a pozerať do zeme. Tak som sa obzeral všade dokola a nevedomky som si všímal ľudí naokolo. Väčšina z nich mala podľa mňa podobné pocity ako ja a netrpezlivo čakali, kedy sa tá doba ticha skončí...Pre mnohých z nich bola táto minúta ticha nekonečná...
Z ich tvári sa dala čítať netrpezlivosť. Isto si hovorilo to isté ako ja: "Prečo by sme tu mali len tak stáť a uctievať niekoho, koho sme ani nepoznali?" - toto si určite mnohí mysleli.
Niektorí z nich to dokonca už nevydržali a sem-tam si zapískali, prípadne niečo zakričali. Našli sa aj indivíduá, ktoré rovno zakričali : "Hrajme už!"
Kto boli tí ľudia, čo nevydržali chvíľku ticho stáť? Boli to len opilci alebo burani?
S plynúcimi rokmi som tomu pochopil - Boli to ľudia, ktorí nepochopili význam tichosti.
A rovnako ho možno nechápe množstvo ľudí, ktorí tú necelú minútu vydržia potichu.
Zo slušnosti to vydržia, ale odkaz uniká.
Niekto by možno namietal, že čo už len tá minúta ticha môže mať za odkaz. Namietal by, že sa to patrí, je to úcta, je to gesto, je to prejav rešpektu...
Áno, nemýlil by sa. Na jednej strane je to prejav rešpektu, úcty...ale nie len k zosnulému/zosnulým.
Minúta ticha v sebe skrýva oveľa viac. Je prejavom úcty a rešpektu nielen k životu tých, ktorých si ňou pripomíname, ale je prejavom úcty a rešpektu k životu ako takému - životu každého z nás.
Minúta ticha nám má pripomenúť, že život si treba vážiť. V tej chvíľke zamyslenia sa máme zastaviť v zhone našich každodenných starostí a uvedomiť si, že život máme iba jeden. Nikdy sa nevráti, nikdy sa nezopakuje.
Minúta ticha je "spojením", v ktorom mi posielame modlitbu alebo spomienky na zosnulých a oni nám ukazujú aký dar máme - máme dar života.
Minútu ticha nemožno brať ako samozrejmosť. Minúta ticha je dar.
A mali by sme ju zažívať každý deň. Každý deň by sme si mali nájsť našu súkromnú minútu ticha, v ktorej si uvedomíme, akým darom je náš život...
...alebo svoj život berieme ako samozrejmosť?
Spomeňme si na obete katastrofy v Japonsku. Šikovní, svedomití, pracovití Japonci, ktorí celý svoj život zodpovedne plánujú. Z minúty na minútu boli všetky životné plány strasené zo stola a zaliate zmesou vody, bahna a trosiek...
JEDEN DEŇ SI TU A DRUHÝ UŹ NEMUSÍŠ! Preto prežívaj každý s radosťou a vďakou.
To je to, čo nám všetkým chce minúta ticha povedať...
PS: Keď som cez víkend sledoval anglický futbal, tak som nemo pozeral na 60 000 ľudí, ktorí pri minúte ticha pretvorili burácajúci štadión na hrobové miesto. Nikto z ľudí nevydal ani hlások, pretože by sa prepadol od hanby.
Aké smutné je sledovať slovenskú ligu, kde pri minúte ticha primitívovia skandujú vokály a vykrikujú nadávky.
Tak sa len človek zamyslí, že na koľko si takíto ľudia dokážu ceniť svoj život...
