Tento príbeh sa stal nejaké tie rôčky dozadu, kedy ešte ihriská bývali preplnené džavotom detí. Navôkol lietali lopty všetkého druhu; ihriská ani zďaleka nezívali prázdnotou - dnešnej počítačovej doby. Najdôležitejšie boje však neprebiehali počas športových zápasov, ale kľúčové bolo vyhrať boj, ktorý im predchádzal. Bol to boj o ihrisko!
To, čo dnešné deti nikdy nezažijú sa konalo každý víkend. S kamošmi môjho veku sme v piatok večer pri kofole dumali, ako si zabezpečiť najlepšie ihrisko na sobotňajší duel. Toto ihrisko bolo najlepšie nie preto, že by na bránkach viseli siete...tie neboli nikde. Ihrisko malo jeden neskutočný atribút - na rozdiel od iných bolo trávnaté. V telke práve prebiehali majstrovstvá sveta '98 a my sme chceli futbal najlepšej kvality. Túžili sme hádzať sa iným po nohy a v banke napodobňovať geniálneho Bartheza. To sa dalo jedine na tráve; aj keď mnohí sa odvážili o šmýkačku na betóne....auuu.
V hlave nám svitol nápad: "Pôjdeme tam už ráno pred ôsmou."
A tak sme sa dvaja podujali. Vstali sme trošku skôr ako zvyčajne. Maminy nás donútili zjesť aspoň dva krajce chleba so salámou. Do dvojlitroviek sme napustili vodu, zaviazali gumové kopačky s krikľavozelenými šnúrkami. Veru, málokto by vtedy povedal, akí sme pri pohľade na dnešné farebné topánky a kopačky, nadčasoví. Utekali sme obsadiť ihrisko.
Boli sme tam podľa predpokladov prví. Starší chlapci sa ešte prevracali na druhý bok a my sme sa už postupne schádzali. Pred nami sa tkvel nádherný zápas.
Ten bol naplánovaný na deviatu. Na ihrisku sa to už hemžilo loptami; rozcvička bola v plnom prúde. Sem-tam lopta preletela cez nízky plot za bránkou. Našťastie vždy minula okno blízkej škôlky. Zápas sa začal načas.
A vtedy to prišlo...
Respektíve, vtedy prišli. To, čoho sme sa báli ako nočnej mory, sa práve začalo stávať skutočnosťou. Na ihrisko sa začali plížiť starší chalani. Neboli až tak moc starší, ale viete, rozdiel medzi 11-ročným a 15-ročným chlapcom je markantný. Zatiaľ sa hemžili za bránkou, bolo ich asi len päť. My sme hrali ďalej, ale niekde v kútiku duše sme sa modlili, aby ich počet bol konečný. Nestalo sa... Postupne začali spoza bránky prekopávať loptu smerom k nám, narušovať náš zápas a obsadzovať naše ihrisko.
Bránili sme sa verbálne, potom aj fyzicky, ale z predchádzajúcich skúseností sme vedeli, že bitkou s nimi nič nevyriešime. Niektorí z nás sa predsa pustili do strkáníc, ktoré však vyústili do rozthaných teplákov a mikín. My múdrejší sme to nechali tak a aspoň sme si nahlas robili srandu z niektorých "veľkých". Poväčšinou už mali ksichty posiate "j*bákmi". Jeden z nich boli ryšavý a tak sme si robili srandu, že ho rodičia strkali pod hrdzavú rýnsu. Ako sme si tak robili srandu, zbadal som na ihrisku moju loptu. Akosi zvláštne zmenila tvar. Zobral som ju zo zeme a zistil som, že je v nej špendlík. Lopta bola zničená. Rozplakal som sa a v nervoch som utekal domov. "Tí uvidia!", šomral som si cestou. "Môj tatko ich všetkých vymláti..."
Môj otec, veľmi dobrý človek. Ale vedel som, že ak chytí nervy, tak sa všetci musia mať na pozore. Neraz som ho videl, ako "upratal" nášho nespratného alkoholického suseda alebo ako robil poriadky s chlapmi v závode, ktorí sa často nevedeli vpratať do koše. Rovnako som vedel, že jeho ruka vie byť spravodlivá aj na moje prehrešky. Nepochyboval som preto, že dnes si starší chlapci z ihriska odnesú ponaučenie.
Sklamanie
Vzlykal som ako päťročné decko. Otec ma v prvom rade ukľudnil a potom ma pozorne vypočul. Usmieval sa pritom. Nechápal som. Prečo sa smeje, keď ja plačem?!?
Na sťažnosť voči zabratému ihrisku len skonštatoval, že máme ešte voľný betón vzadu, že môžeme predsa ísť hrať tam. Namietal som, že sme tam boli predsa prví. On ale neústupčivo tvrdil svoje. Ukázal som mu prepichnutú loptu. Ostal smutný. Tú loptu mal rád aj on. Bol to extrémne drahý darček od staršieho brata, ktorý mi ju doniesol z ďalekého Anglicka(!).
Spýtal sa ma, či viem, kto to spravil. Nevedel som. Bolo tam asi pätnásť chalanov. Mám dojem, že to bol ten ryšavý, odvetil som.
Otec ma však smutne pritisol k sebe a povedal, že loptu dá opraviť.
Nešiel však so mnou. Nikomu sa nechystal natiahnuť. Odišiel som za chalanmi, zmenili sme ihrisko na betón. Už sa viac nedalo hádzať. Niektorí sa však opäť pokúšali o smýkačky a nožničky...auuuu.
Ponoril som sa do hry a zabudol som na nepríjemnosti aj na loptu. Trpký pocit však zostal vo mne. Môj otec je slaboch...
Zistenie a vďaka
Roky plynuli. Z malého chlapca sa stal pubertiak a mladý dospievajúci. Pribúdali zábavky, diskotéky a s nimi aj konflikty. Raz nás ktosi napadlo v krčme, inokedy sa nám pokúšali vykradnúť stany na festivale. Futbal som hrať neprestal. Detské konflikty o ihrisko neraz prerástli do otvorených konfrontácií. Začal som byť rozhodcom. A tak som si vyskúšal, aké to je, počúvať revy a nervy, zápaľom hry oblbnutých ľudí.
A ako každý človek, stretol som sa s aroganciou, hlúposťou a aj so psychopatickými povahami. Raz ťa niekde zbuzeroval hlúpy fízeľ, inokedy slaboduchý roboš na brigáde, najnovšie sa stretávam s aroganciou niektorých žiakov a ich, niekedy podivných, rodičov, ktorí si myslia, že práve ich dieťa je stred vesmíru. Stretávam sa s ľudmi, ktorí hneď idú do konfliktu, doslova sa ním živia. Všetky problémy, ktoré sa dajú vyriešiť, niekedy aj za cenu ústupu (ako sme aj my šli na druhé ihrisko), vyhrotia do otvorenej vojny. Namietate, že pre spravodlivosť sa bojovať oplatí?
Súhlasím. Treba bojovať vždy, kde sú utláčané práva nevinných, kde sa dejú strašné veci (blog Radovana Bránika je toho dôkazom - držím palce a obdivujem ho).
Na svete je však milióny bitiek a zatvrdnutých ľudí, ktorí bojujú zbytočne, často pre svoje vlastné ego a čo je nasjsmutnejšie - bojujú veľmi radi.
Môj otec vtedy nekonal. Nešiel nikoho riešiť. Len nám predostrel riešenie, aby sme tých starších faganov nechali.
Dobre vedel, že keď my budeme starší, presne rovnako sa budeme chovať voči malým. Logika totiž nepustí - väčší chalani = väčšie ihrisko.
Otec ma však naučil ešte jednej veci. Mnohokrát ho ľudia potopili. Za dobrotu zostal na žobrotu. Vždy my však dával príklad toho, že aj napriek hnusným veciam, s ktorými sa v živote stretávame, oplatí sa hľadať to krásne a radovať sa zo života.
Tie najdôležitejšie boje sa totiž vyhrávajú v srdci!
