Dlho som premýšľal, či napísať podobný článok. Dlho som tak učiniť nemohol. Matej bol v predsa rukách dozorcov a vplyvných. Bol v rukách tých, čo neraz rozhodujú aj o živote a smrti. Keď sa nám všetkým - priateľom, rodine, známym a hlavne jemu dosiahlo toho šťastia, že sme jeho usmiatu tvár videli na tlačovke a hneď večer pri futbale, nebol jednoducho čas písať. Veď život píše príbehy sám. A tento príbeh je skutočne divoký a pre mňa aj zázračný...
Funny spolužiak
Inými slovamim sa to nedá pomenovať. Asi by som tak mohol napísať o všetkých spolužiakoch zo strednej, ktorých si vážim. Koniec koncov, partia chalanov takmer vždy býva plná zábavy a splnených snov. Najmä vtedy, ak vás spájajú spoločné veci. Mám teda na mysli najmä šport, vo všetkých jeho podobách a rovnako aj kvalitná rocková muzika. Sranda boli aj karty, najmä na slovenčine (pozdrav pani učiteľke). Moc sme tej literatúre nedali, veď predsa sa poobede hral futbal. Kto by riešil dáke veci do školy? Nič to, aj napriek strastiplným hodinám a nervačeniu učiteľky sme to dali spoločne na 1... a čo čert nechcel, šli sa na mature hneď za sebou. Mimochodom, asi najväčším paradoxom je, že obaja dnes píšeme. Teda ja tu na blogu a on... (dozviete sa o chvíľu).
Rozchod ideálov
Tak to zvyčajne po rokoch zábavy chodí. Každý začne riešiť svoje, či už školu, rodinu alebo kariéru. Matej si vybral to posledné. Bol predsa hlava a vždy mu išlo veci robiť vlastným spôsobom. Ja som v tom trošku iný, teda vo veľkom som býval. Preto sa nečudujem, že nastal čas "rozchodu". Už viac nebolo kamarátstvo, už nikto viac nemohol stretnúť Mareka a Mateja spolu. A nebolo to nakrátko. Naše hodnoty lietali v iných dimenziách, preto sme si už nedokázali zahrať ani len ten futbal. A keď už tak, hrali sme proti sebe a bolo to veľmi ostré (aspoň z mojej strany). Štyri roky ubehli ako voda a...
Pivo spája ľudí
Verte, či neverte. Jeden pivný večer nastal zlom. Ani neviem ako a ja, strápený životom, neoholený, ale stále usmiaty, sedel som v bare....aj s Matejom. Pozreli sme sa na seba a mimikou a štrgnutím poháru sme spravili hrubú čiaru za štyrmi roky studenej vojny. Minulosť sme nechali plávať a nadviazali sme na stavebné kamene priateľstva, ktoré sme našli pochované pod tonami bahna. "Božie cesty sú nevyspytateľné", hovorím si doteraz. Koncerty, zábava, bicykel a povzbudenie. To všetko som opäť raz dostával od strateného kamaráta, ktorý bol zrazu tu. Niežeby som pri sebe nemal množstvo ľudí (vďala vám všetkým), ale ten jeden jediný mi chýbal do skladačky super vzťahov. A to sa časom prejavilo ako silný impulz aj pre môj život,Díky Maťo... za všetky povzbudivé slová v časoch ťažkých. Aj keď dnes ich vieš vysloviť dozaista lepšie...
Opäť stratený - tentokrát to malo byť navždy
Život býva krutý a prináša množstvo tvrdých rán. Takou bola aj situácia z augusta 2012. Hrali sme futbal a Matej tiež. Po ňom sme klasicky doriešili dáke plány na leto so slovami, že sa vidíme asi o týždeň.Kiežby... Týždeň prešiel, za ním dva. Razom už aj mesiac a potom aj celé leto. Matejov hlas sme počuli, ale bohužiaľ len z hlasu odkazovky.Chcete detaily? Nedokážem popísať, pretože každý vedel, že aj napriek jeho ambicióznosti a samostatnosti je čosi v háji. Všetci kamaráti sme boli ako jedno telo, prežívali to isté. Pýtali sa denne, hľadali, diskutovali pri pive možné scenáre. "Ak nepríde do Vianoc, je to stratené", hovorili sme si. Nikto však nepripúšťal, že by sme sa s ním ešte nestretli. Veď kde je život, tam je nádej. "Žije však ešte?"
Radosť cez slzy
Mobilné telefóny zvonili naplno. Matej je zadržaný v Iráne. "Blázniš?", každý hneď vystrelil. Nikto z nás nemusí byť znalý politológ, aby aspoň trošku nevedel, že niet nič horšie ako byť obvinený zo špionáže pre nepriateľa. A odvtedy ten príbeh poznáte... vtedy sa z ukecaného a šikovného chalana a športovca stala známa osoba. Tešili sme sa, ževraj ešte žije, ale báli sme sa. Určite sa však bál aj on a to nás posilňovalo.Nemohli sme robiť nič, iba sa modliť. Aká to sila, teda v našom okruhu veriacich, do ktorého Matej patril iba čiadtočne. Neviete si predstaviť to zomknutie. Vedeli sme, že nech sa deje čokoľvek, musíme robiť aspoň niečo. A modlliť sa vedia mnohí z nás...
Vynesené súdy
O čo viac boleli súdy, ktoré som si denne mohol prečítať v diskusiách. Ževraj tak mu treba, že by sme ho tam mali nechať a rovno súhlasiť s popravou.Vo vlaku som zas počul rozhovor, aký to musí byť ***, keď tam šiel. Vravel som si, že on to isto teraz už vie aj sám a nedalo mi neprihovoriť sa dvojici. Ostali červení...
Aké hnusné veci dokáže z človeka vypudiť závisť. Panebože, kde sme?!? Keď ľudia dokážu závidieť aj utrpenie a väzenie!!! "Keď už nie kvôli nemu, ale aspoň kvôli jeho rodine a priateľom majte súcit", snažil som sa poopravovať všetkých neprajnícky zmýšľajúcich. A bolo ich moc!A vtedy som si uvedomil, že aj niekedy súdim, výlučne podľa článku v novinách ..... už nikdy viac!!!
HAPPY END....... HAPPY START
"Ďakujem všetkým, ktorí mi verili a tým, ktorí sa za mňa modlili..." , také boli Matejove prvé slová pred novinármi. Ľudia súdili ďalej, ale naša radosť bola obrovská. Priznám sa vám, nedokázal som odučiť hodinu, tak sa deti hrali až do zvonenia... Potom sme sa stretli a nikto z chalanov ani nedýchal. Bol to ten najkrajší futbal v živote!
Niekto by si povedal, že toto je úžasný koniec príbehu, vhodného do seriálu BANGED UP ABROAD (Zabasnutý v cudzine).
Pre Mateja, rovnako ako všetkých v jeho okolí, to ani zďaleka nebol koniec. "Moje srdce je čisté!", povedal Matej pred zvedavými novinármi. Možno by niekto čakal opak, hnev alebo niečo také. Nie, Matej prišiel plný lásky.A všetci sme videli, že prišiel nový človek. Človek, ktorý je človekom pre iných.
Neveríte?
Nikto ma nebude súdiť a skutočne dobrý človek ani zazlievať. Matejovi veľa dlžím. Nie sú to peniaze, ale vzájomné darovanie toho, čo človek dokáže kamarátovi dať. Preto ho môžem aspoň trošku pochváliť...
Matej nám v piatok daroval niečo, na čo sa veľmi tešíme. Konečne sa dozvieme, čo sa dobodky odohrávalo v jeho hlave a v prostredí, kde sa ocitol. Ako sa to stalo a prečo vlastne. Síce sme sa mnoho o tom rozprávali, ale povedal nám, že len v knihe to dokáže vyjadriť naplno. Táto kniha je unikátna. Je napísaná bez pera, v mysli človeka, ktorý sa ocitol na hranici života a smrti, minimálne tej duchovnej. Smrti, ktorá je častokrát horšia, pretože trvá neuveriteľne dlho. V Maťovom prípade pol roka.
Ďakujem ti Matej. A vďaka aj tebe Bože, že nám do cesty posielaš vzácnych ľudí. Všetkým prajem silu aj vo svojich známych rozpoznať tento dar!
Nič totiž nie je horšie ako samota...
Univerzita samoty ... http://www.martinus.sk/?uItem=167551
PS: O knihe samotnej až po prečítaní...
