Úvodné hodiny nového školského roka sú celkom zaujímavými. Najmä teda pre začínajúceho učiteľa. Má možnosť jemne nadviazať kontakt so svojimi budúcimi "zverencami", šancu zistiť o nich základné informácie, ktoré možno v nasledujúcom pôsobení budú cennými.
Učiteľ cudzieho jazyka si pri vzájomnom predstavovaní navyše môže overiť základné jazykové schopnosti (na báze komunikáice), ktoré, ako sa predpokladalo, žiakom veľmi často chýbajú. Jednoducho sa hanbia hovoriť...
Aj ja som si tak kráčal triedou a pýtal sa na ich mená, aby som si spravil prvé zoznamy, a bolo mi jednoducho blbé nič ďalšie sa ich nespýtať. Svoje meno totiž dokáže povedať každý, aj keď z jeho následným spellingom to už také jednoduché nie je..., preto som sa pýtal aj na iné veci. Zaujímalo ma, odkiaľ žiaci sú, koľko majú súrodencov, prípadne domácich zvieratok (niekedy vtipne poznamenali, že medzi tým nie je žiaden rozdiel). Človek by neveril, koľko známych mien môže v škole stretnúť. Mladší súrodenci mojich bývalých spolužiakov, deti mojich bývalých susedov a aj susediek, do ktorych som bol v ich veku platonicky zaľubený (to som im však nemohol prezradiť).
Najviac ma však zaujímalo, či sa tieto "deti modernej doby" stále venujú nejakým aktivitám a záľubám.
Pri prázdninovom pohľade na futbalové ihrisko na našom sídlisku a aj na ostatné ihriská som jednoducho potreboval zistiť, kde sa tie decká túlajú. Čo robia, keď sú ihriská prázdne?
V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť zážitok z prázdnin, kedy nové multifukčné "Ficove" ihriská zívali prázdnotou. Jediný, kto sa na ňom preháňal, som bol ja a moji rovnako starí kamaráti. Čo by sme za to dali mi kedysi, mať tak ihrisko s umelou trávou, sieťami na bránke a sieťou za ňou? Kopával by som si tam celé dni - trebárs aj sám...
V nižších ročníkoch ma deťúrence celkom potešili. Množstvo z nich navštevuje umelecké školy, množstvo aktívne športuje a tie lenivejšie - tie aspoň chodia von so svojím psíkom alebo s rodičmi na korčule (aspoň raz za čas).
S postupom veku však pribúdalo úprimnejších odpovedí. Respektíve, odpoveďou bolo mlčanie.
"Ak nevieš povedať po anglicky, povedz slovensky, preložíme spolu..."
Takto nejak som vyzýval mlčiace deti - alebo skôr začínajúcich puberťákov. Mlčanie však pokračovalo a ja som zistil, že oni skutočne nemajú žiadne záľuby. Žiaden šport (aj keď postava neobézna), žiadne spievanie ani kreslenie (aj keď zošiť vymalovaný, sťa Piccasom)...
"A čo tak počítač, Facebook?"
Snažím sa vyburcovať k aspoň nejakej odpovedi. Neexistuje, aby to decko prišlo domov a nič nerobilo. Nemôže existovať človek bez záľuby (alebo bez aktivity).
"Hej, Facebook, tam chodím niekedy...", odpovie nesmelo. Do toho už len vtipná poznámka niektorého zo spolužiakov o tom, že ona tam presedí celý deň. Odkiaľ to ten spolužiak vie? Nuž, presedí tam rovnako dlhú dobu...
Skutočne, čím vyšši ročník, tým viac detí bez záľub. Urobia si úlohy a zvyšok času (ak sú šikovní, je to dosť času) strávia pre monitorom svojho notebooku, položeného na nohách. Verne si viem predstaviť tento obrázok, bol som jeho svedkom už mnohokrát.
Nuž, niet sa čo čudovať, že dnešní žiaci majú také veľké množstvo zdravotných problémov. Nevyrovnanosť, hyperaktivita, nesústredenosť, migrény (aj u piatačikov), neustála únava...
Niektorým tým deťom niečo chýba (a chýba to mnohým). Zdravý pohyb, fyzické zaťaženie organizmu - najlepší regenerátor na školu.
Mńa v ich veku nikdy nebolela hlava, ani som nikdy nebol unavený....a to som denne trávil celé pobedie na tréningoch alebo na ihriskách...
Realita dnes je však iná. Rodičom vyhovuje tento stav. Po príchode z práce je radosť mať deti doma, nebáť sa, že kde sa potulujú. Je dobré mať ich kdesi v izbe za počítačom, aspoň neotravujú s nijakými rozhovormi. Čo tam po ich zdravom vývoji... (česť výnimkám)
Na záver ešte malinký postreh. Pri tak dlhej dobe, ktoré dnešné deti trávia za počítačom som nechcel veriť, že ani ôsmaci netušili, čo znamenajú slová ENTER alebo ESCAPE.
Čo znamená PLAY alebo JOIN vedel každý z nich. Skúste si tipnúť, že prečo asi...
