V dnešnej dobe máme také množstvo informácií, že niekedy sa v nich aj samotní strácame. Čo je však horšie, stále si dôkladne neuvedomujeme silu médií. Kedysi tomu bolo trošku inak. Noviny síce vždy mali silu pútať ľudí silnými titulkami a tým pútať ich pozornosť. To sa týka najmä bulváru. Už každý sa zrejme stretol s titulkou, ktorá bola pritiahnutá za vlasy a to niekoľkú n-tú.
Dnes však do popredia vystúpil fenomén internetu, so všetkými svojimi svetlými aj tmavými stránkami. Preto nám denne do očí udrie množstvo titulkov bulváneho charakteru, ktoré v nás dokážu vyburcovať silne negatívne pocity.
Keď som sa zastavil nad mojím hodnotením vyššie spomínaného mladíka, hanbil som sa za seba. Viem, mladí často pri jazde autom riskujú, ale to nemusel byť prípad daného chlapca. Spomenul som si totiž na prípad môjho suseda, ktorý tiež "absolvoval" nepríjemnú haváriu, ktorá zaváňala nebezpečnou jazdou. Hej, neprispôsobil jazdu podmienkam, ale... Tých "ale" je vždy neúrekom. On nikdy nejazdil rýchlo, ani úmyselne neporušoval pravidlá cestnej premávky. V jeho prípade išlo o smolnú zhodu náhod - veď každého šoféra zrejme v živote postihne nejaká hraničná situácia. Vtedy je to často o náhode, či to dopadne bez problémov alebo s nimi.
Podobne tomu mohlo byť aj v prípade zosnulého chlapca, ktorý mohol zariskovať poprvýkrát a hneď s fatálnym následkom.
Posudzovanie naše každodenné
Nevyhneme sa mu. Nepoznám takmer človeka, ktorému zčasu načas neujdú slová neprimeranej kritiky iných. A to najmä po vzhliadnutí alebo prečítaní správ. Nemal jazdiť ako blázon, nemal požičiavať peniaze, nemala sa s ním dávať dokopy, nemal tam cestovať...
Všetci dávajú rozumi, všetci vedia poradiť, všetci vedia, kde bol problém, prečo sa to stalo a ako sa tomu dalo vyhnúť.
Každý tvrdí, že jemu by sa to stať nemohlo, že je dostatočne opatrný a hlavne: NIE JE TAKÝ BLBÝ, ABY toto a hento...
Je to ľudské, je to pochopiteľné, ale nie je to isto zdravé ani normálne a dokonca ani morálne.
Nemal tam cestovať...
Človek sa bojí vstupovať a dokonca si len prečítať diskusie pod niektorými internetovými správami. Desí sa stupidity indivíduí, ktoré nevidia ďalej od svojho nosa.
Má strach vyjadrovať sa, bojí sa zahriaknutia a kritiky.
Hanbí sa za ich zlorečenie, slová výsmechu a neprajnosti, tej hnusnej ľudskej radosti z nešťastia druhého.
Naposledy ma žlč zaliala pri nahliadnutí komentárov diskusie pod článkom o údajnom špiónovi CIA. Ten hnusný cynizmus a výsmech z utrpenia samotného chalana a rovnako všetkých jeho príbuzných a najmä množstva kamarátov, ktorí dennodenne trpia spolu s ním... a to už niekoľko mesiacov.
Ten hnusný falošný bulvár, ktorý na slová učiteľky o jeho výborných schopnostiach napíše, že Matej bol rodeným špiónom...
...
...
Kam sa podela schopnosť človeka milovať? Milovať ľudí, aj keby snáď urobili chybu?
Kto snáď v živote neurobil žiadnu??!!??
Budeme niekedy v živote vedieť, o čom je život?
Pochopíme niekedy, čo je to LÁSKA?
... pýta sa v pesničke Blood Brothers kapela Iron Maiden
(a niektorí možno pochopia, prečo som spomenul práve túto kapelu)
NESÚĎME, NEROBME NEUSTÁLE KROKY VZAD. VEĎME ŽIVOT NA LEPŠIE MIESTO...ĎALEKO OD NÁŠHO OBĽÚBENÉHO "JA"!
