Vianočný čas...pre mnohých starých a opustených je to veľmi ťažké obdobie. Mali by sme na to myslieť. A tak s taškou v ruke jemne klopem na dvere izby. Oči ležiacej starenky sa otvárajú. Viem, nemá šancu ma rozoznať, som od nej príliš ďaleko. Preto sa prihováram, ale potichu, pretože susedka si vychutnáva poobedňajšiu siestu. Na tvári sa starenke zjavuje prvý úsmev, prišla návšteva...pozýva ma sadnúť si k nej. Spod duchny vystiera starú, chudučkú a zvráskavenú ruku a pevne stíska tú moju. Síl ešte má, hneď ju chválim.
Z tašky vyťahujem bomboniéru. "Nech sa páči, tá zo želé a čokoládou, o ktorom ste nám minule rozpprávala...", podávam s radosťou a ona vystiera obe ruky. Je dojatá a zahanbená, darček pre mňa nemá. Pohotovo podotknem, že je mám sladkého až až. A že do obchodu môžem zabehnúť hocikedy. U starčekov a stereniek v domove je však o sladké dopyt (samozrejme všetko s mierou). Z bomboniéry sa dozaista ujde viacerým.
"A aby som nezabudol, niečo Vám ešte prečítam", siaham hlbšie do tašky. Starenka je nesmierne rada, keď jej niekto číta. Sama už nevládze a veľmi jej to chýba. "Dnes som Vám priniesol niečo z poézie", začínam:
"Nech sú požehnaní tí, ktorí chápu, že moje nohy už nevládzu chodiť...Nech sú požehnaní tí, ktorí vedia, že moje oči už veľa nevidia...
... Nech sú požehnaní tí, čo mi dávajú pocítiť, že ma majú radi a sú ku mne dobrí.
Nech sú požehnaní tí, čo mi uľahčujú ťažkú cestu do večnosti a myslieť na dobrého Boha.
Až raz budem u Boha, ja si na nich určite spomeniem."
Starenka ma pevne chytí za ruku, pretože vie, aj napriek tomu, že je už veľmi stará a bezvládna, že tá báseň bola o nej. Z jej takmer slepých, ale rozžiarených očí vychádza súhlas. Jej oči rekapitulujú tieto verše... A ja som veľmi rád, že svojou skromnou a veľmi krátkou návštevou môžem zažať kúsok sviece v človeku, ktorý sa často cíti úplne sám a úplne zbytočným.
Beriem si veci, lúčim sa a odchádzam. A celý deň ma sprevádza niečo, čo si odnášam...
... POŽEHNANIE STARÉHO ČLOVEKA...
