Rozpoznať však takéhoto človeka v dave žobrajúcich je takmer nemožné. Nikto z nich, a v podstate rovnako ako nikto z ľudí, nenosí na hlave nálepku, ktorá prezradí, či sú čestní alebo nečestní.
Práve naopak - až príliš sa podobajú. Rozcuchané vlasy, zarastená tvár, červený nos,ošúchané oblečenie a častý zápach.
Nezriedkavé sú pri nich aj emociálne prostriedky, ako napríklad obrázky Panny Márie alebo krížiky.
Niektorí z nich len tak sedia, kľačia so zopnutými rukami, iní sa priamo dožadujú nejakých drobných.
Dať im peniaze alebo nedať? Potrebuje ich len dennú dávku alkoholu alebo je naozaj hladný?
Jedinou šancou ako zistiť odpoveď je darovať priamo jedlo. Ak ho práve nemáme pri sebe a máme čas, tak nie je problém skočiť do potravín...veď žobráci sa situujú najmä v okolí nákupných centier.
Tu však nastáva problém a určite nie som jediný, ktorý má s podobnými situáciami skúsenosť.
S radosťou a láskou darované jedlo končí v najbližšom kontajneri alebo je nevďačne ofrfllané a odmietnuté.
Je to smutné - smutné ani nie tak pre nás, ale pre ľudí, ktorí by za krajec chleba dali všetko.
Dôvera voči žobrákom sa vytráca, predsudky nastupujú. Ľudská tendencia zaškatuľkovať zase raz víťazí.
A zvíťazila aj u mňa. Stretal som žobrákov - igrnovoval som ich. Neboli mi úplne ukradnutí, ale neveril som im...
... až do chvíle...
Kráčajúc ulicami krajského mesta mi do cesty padol jeden. Vídal som ho už dávnejšie - vždy bol schúlený pri dverách kostola na hlavnom námestí.
Bol zababušený v tmavej bunde. Vždy bol posadený vo zvláštnej póze - jednu nohu nebolo vidieť a druhá, trčala spod tela. Na nohách mal roztrhané topane a v nich zapravené rifle, ktoré boli už viac šedohnedé ako modré.
Pre sedou mal vždy položenú čiapku a invalidnú palicu. Čiapka bývala celkom plná - zrejme to ľuďom, ktorí vychádzali z kostola nedalo a darovaním pár centov sa chceli priblížiť nebeskému kráľovstvu (raz darmo - pre žobrákov je územie kostola prosperujúcou lokalitou).
Tú čiapku mával celkom plnú, odhadujem také 2-3 eurá tam boli vždy, možno tam bolo aj viac. Ale on tam aj tak stále sedel a nič nevravel. Hlavu mal dole, ako keby driemal. Nikoho nevnímal, nič nevravel, nikomu nepoďakoval.
- nedalo mi to.
Cítil som nutkanie prispeť mu. Peniaze však nedávam. Mal som len obložený rožok, na korý si môj žalúdok robil zálusk.
Po predchádzajúcich skúsenostiach som však váhal. Navyše bola čiapka žobráka celkom zaplenná a mohol by si niečo kúpiť aj sám.
Neviem prečo, musel som mu to jedlo dať. Pristúpil som k nemu a začal som rozopínať vak.
Žobrák sa ani nepohol, ako keby ani nevnímal, že som pri ňom.
Nahol som sa k nemu a hovorím: " Nech sa páči, zajedzte si potom aspoň trošku".
Ani som to nedopovedal a žobrák zodvihol hlavu. Na tvári vyčaroval štrbavý úsmev od ucha k uchu. Nepovedal nič, ale reč jeho očí vravela za všetko.
Nechápal som tomu, taký pohľad som predtým ešte nikdy nevidel. Stisol rožok, zatočil ho do sáčku a jemne si ho schoval do vnútorného vrecka...usmial som sa a s pozdravom som odišiel.
Dlho som na ten pohľad nemohol prestať myslieť. Zrazu som sa cítil naplnený energiou.
Stretnutia so žobrákmi vo vás väčšinou zanechajú negatívne emócie, ale ja som cítil opak...
Bolo to posledný krát, čo som tohto človeka v meste videl. Vždy sedávval pri kostole, ale odvtedy som ho tam nevidel a nestretol som ho ani nikde v meste.
Neviem čo je s ním, či ešte žije. Neviem kto to bol, čo mu bolo. Neviem či bol mrzák (tú druhú nohu nebolo možné vidieť). Neviem či bol bezdomovec, či bol alkoholik alebo len osamelý človek.
Viem však, že jeho vďačný pohľad vo mne niečo prebudil. Ten pohľad mi ukázal, že existujú ľudia, ktorým chýba ľudský dotyk...
... a ten nenahradí nič!
Od tej doby vždy rád darujem alebo kúpim kúsok jedla pre žobrajúceho. Viac pre nich urobiť nedokážem. Možno veľa z nich kúskom jedla nepoteším, ale nevadí mi to.
Vždy, keď nájdem aspoň jedného vďačného viem, že to má všetko zmysel.
