Vyrastať odmalička v najhonosnejšom prepychu, obskakovaný slúžkami a shluhami... Tak nejak začínajli svoj život dcéry a synovia najmocnejších kráľov.
A takto začínala svoj život aj dcéra uhorského kráľa Ondrejja II. - Alžbeta. V duchu vtedajšej tradície sa však na uhorskom dvore príliš nezdržala. Už vo svojich štyroch rokoch bola totiž prisľúbená synovi rozprávkovo bohatého durínskeho grófa Hermana, na ktorého majestátny hrad Wartburg sa ako dieťa musela presťahovať. Tam sa učila nemeckým zvykom, študovala nemčinu, francúzštinu, spev...
Za svojho nastávajúceho - Ľudovíta IV. sa vydala vo svojich štrnástich.
Na prvý pohľad v tej dobe nič nezvyčajné. Podobných príbehov nájde história stovky.
Čo bolo teda už v takom mladom veku na tejto šľachtickej pani také nezvyčajné?
Nevedno prečo (mohlo to byť dôsledkom skorej straty svojej milovanej matky), Alžbeta už odmalička silne súcitila s poddanými. Ich život jej nebol ľahostajný. Rada doniesla chudobným niečo pod zub z kráľovského dvora. Pomáhala, ako sa len dalo...
Samozrejme za to nebola chválená, práve naopak. Jej svokra s hnevlivým pohľadom a často aj slovami karhala jej neprofesionálne vystupovanie, ktoré sa ani zďaleka nepodobalo zaužívaným mravom.
Alžbeta pri svojom dobročninnom počínaní našla pdoporu iba jediného človeka. Ním bol jej manžel. S úsmevom na perách často hovorieval: "Pokiaľ mi nepredá hrad, tak nech len pomáha..."
Pre Alžbetu však nastalo ťažké obdobie. Skorá smrť jej manžela neznamenala len stratu milovanej osoby a životného partnera, ale aj jediného človeka, ktorý mal pre jej službu chudobným pochopenie.
Alžbeta bola okamžite vyhnaná z hradu a spolu s troma deťmi sa ocitla na ulici.
Tam našla pdoporu chudobných františkánskych mníchov, vďaka ktorým si po ťažkom obodbí vydobyla aspoň časť zdedeného majetku. Aj napriek tomu však odmieta bývať na hrade.
Z peňazí postavila nemocnicu pre najchudobnejších obyvateľov, denne s trpezlivosťou pomáhala pri ich ošetrovaní. Dobrovoľne sa rozhodla pre pokorný a jednoduchý život. V pomoci tým, ktorí nemali takmer nič našla zmysel svojho života a svoje poslanie...
Neskôr bola cirkvou vyhlásená za svätú a stala sa známou ako sv. Alžbeta Uhorská alebo Durínska. Jej meno nesie aj najväčšia bazilika na Slovensku - Dóm sv. Alžbety v Košiciach.
Aký jej je odkaz?
Jej osbnosť je unikátna vďaka skutočnosti, že k pomoci chudobným nebola vedená nikým. Naopak, odmalička bola rozmaznávaná a vychvávaná ako typický potomok bohatých a mocných rodičov.
Jej dobročinnosť nepochádzala zo snahy zviditeľniť sa, ale z úprimného presvedčenia, že ľudia by si mali navzájom pomáhať. Najmä bohatší a tí, ktorí majú moc a peniaze nazvyš, by mali dbať na potreby tých, ktorí nemajú nič.
Pre svoje presvedčenie trpela, ale nezľakla sa ani vyhrážok. Dokonca vo svojej službe neprestala ani keď bola násilne zbavená všetlých jej práv.
Aj dnes je vo svete množstvo bohatých, vplyvných ľudí. Sú nimi podnikateľia, politici... Ich konanie je však často klasické a smutné. Nehľadia na potreby iných, nie tak na potreby tých najslabších. Ich cieľom je mať peniaze a moc, nie však pred dobro spoločnosti, ale pre vlastnú slávu a sebaoslavu.
Výnimkou sú niektorí z nich, ktorí neváhajú organizovať charity a zbierky...bohužiaľ však málokedy s čistou úprimnosťou.
Odkaz sv. Alžbety je dôkazom prirodzenej ľudskosti. Táto ľudskosť sa zdá byť až nepochopiteľná. Je vzorom konania človeka, ktorý má moc a peniaze. Vzorom konania človeka, ktorý svoje takmer nevyčerpateľné zdroje používa k vytváraniu radosti a pomoci iným a tým aj k vytváraniu lepšieho a šťastnejšieho sveta....
...veď po takom všetci aspoň naoko túžime...
