Prechádzajúc vrátnicou priemyselného parku si nedalo všimnúť postaršieho vrátnika, ktorý znudene sedel na stoličke a sledoval okolie.
"Dobrý deň!. Ako sa máte?", spýtal som sa zdvorilo. "Aaale nič moc...", odvetil smutne vrátnik. Myslel som si teda, že má nejaké zdravotné problémy, prípadne rodinné problémy. Mal som chvíľku času, tak som sa rozhodol vypočuť si ho, nech sa trošku vyrozpráva. Vtedy som však ešte netušil, že tento rozhovor bude "veľmi bolestný."
Vrátnika totiž netrápili osobné problémy, ani problémy rodinné. Jeho väzením sa stala nostalgia - tyrania spomienok na materiálne výhody, ktoré mu ponúkal bývalý režim.
"Dnešný režim...Vy ste ho chceli!!!!", zaútočil na mňa slovne. Vtedy som pochopil, že táto choroba má tuhý korienok a že tohto pána určite mojimi argumentmi nepresvedčím. "Kedysi mal každý prácu, každý mal kde bývať...štát sa o teba postaral. A čo dnes - dnes ťa každý len okráda, ľudia nemajú istoty..."
Takto pokračoval v monológu a ja som ho pozorne počúval. Aj keď som chcel niečo namietať, nedal mi priestor, nepustil ma k slovu. Namiesto toho ma vždy zahriakol a "povzbudil" spŕškov pesimistických vízií.
Keď konečne skončil, nemal som mu na to čo povedať. Respektíve mal, ale vedel som, že jeho zatemnené myslenie moje pohľady na vec odmieta aj bez toho, aby som ich verbálne prezentoval.
Bolo mi jeho smutného a strápeného výrazu ľúto. Snažil som teda nájsť aspoň niečo, čo by ho v živote mohlo tešiť. Spýtal som sa ho teda na jeho zdravie. "Zdravie mi slúži, ale čo z toho...čo z toho, keď tento režim berie ľuďom všetko, čo majú...", odvetil.
To bola definitívna bodka za našim "rozhovorom". Rozlúčil som sa a zdôraznil som mu, aby si vážil veci, ktoré má a ktoré mu nedokáže garantovať žiaden z politických režimov.
Ľudí, podobných tomuto skeptickému strýčkovi existuje množstvo. Dokonca mnohí z nich nie sú staršieho veku a život spred roku 1989 si ani poriadne nepamätajú. Ich spomienky na bývalý režim a jeho ospevovanie preberajú od svojich rodičov alebo starých rodičov.
Samozrejme, rozumiem im. Majú vo faktoch pravdu. Bývalý režim ponúkal prácu všetkým (aj tým, čo pracovať nechceli), naozaj ponúkal byty mladým rodinám (panelové skrine - navyše niekedy nekvalitne a narýchlo postavené).
Samozrejme, ponúkal aj množstvo iných výhod. Veľa ľudí z tohto režimu dokázalo profitovať - postavili si chalupy (z nakradnutého materiálu zo závodov), získali výhodné pracovné pozície ( často za cenu svojich susedov a známych), získali možnosť vzdelania na vysokej škole, internátu zadarmo (ak si ale odmietol náboženskú vieru).
Bývalý režim dokážu chváliť iba ľudia, ktorí na vlastnej koži nepocítili jeho 99 zlých stránok. Dokážu ho chváliť iba ľudia, ktorým duchovné vlastníctvo nehovorí nič, alebo si ho vysvetľujú mylne.
Ak dnes zástancovia "komunizmu" kritizujú svet za prílišnú konzumnosť a materializmus, tak práve ten v nich úpenlivo pestoval práve režim bývalý.
Jeho výhody vidia len vo svojom vlastnom prospechu a nie prospechu pre blížneho - rovnako, ako to vyčítajú kapitalistickému mysleniu (je to stále o tom istom).
Ešte horším príkladom sú tí, ktorí skutočne veria vo vybudovanie komunizmu - spoločnosti rovnej, kde by si každý bral len toľko, koľko by potreboval... Mysle tých sú už často otupené na maximum a títo ľudia sa nedokážu tešiť zo žiadnych vecí, ktoré majú.
Keď som na ďaší deň prechádzal vrátnicou, znova som sa spýtal tohto vrátnika, že ako sa má. Odvetil že už o niečo lepšie. Žeby to zabralo? Že by si uvedomil, že jeho šťastie nepramení z režimu, v ktorom žije, ale z vecí, ktoré sú neustále v jeho dosahu?
Neviem, možno si len doma prečítal niečo z manifestu, alebo z nejakého komunistického časopisu a nadobudol dôveru, že raz komunizmus dobyje svet.
Je smutné počúvať tieto názory. Navyše sú to názory často absolútne neprípustných a skamenelých ľudí, ktorým keď dôjdu argumenty, obvinia vás, že ste moc mladý, aby ste tomu chápali.
Áno - ja som prežil v tejto eŕe iba tri krátke roky, ale moji rodičia a starí rodičia v ňom prežili väčšinu svojho života. Preto viem aj o tom, čo by som nikdy nechcel prežiť.
Som rád, že žijem v dnešnej dobe. Síce je často zlá a falošná, ale bohužial ešte nikto nič lepšie nevymyslel.
A som rád, že sa po uliciach pohybuje toľko ľudí (a poznám veľa z nich) , ktorí pesimisticky prežívajú svoj život a stále spomínajú na predrevolučný raj.
Oni sú živým dôkazom zla, ktoré na človeku komunistický režim napáchal...
