Podľa náramkov môžem vidieť, že aj oni cestujú z festivalu; rovnako ako ja. Festival bez alkoholu, plný mladých ľudí zo všetkých kútov Slovenska. Aj o tom bol veru Campfest - ekumenický kresťanský festival. Skupinka je unavená, avšak napriek tomu plná energie. Jednoducho Oraváci. Všetci priamo zo srdca Oravy a severného kúta Slovenska - z Rabče.
A ráno sa hneď mení. Slnko je zrazu jemnejšie a čakanie a cestovanie autobusom príjemnejšie.
Je totiž vzácne a zároveň krásne stretnúť mladých, bezprostredných, veselých a radostných ľudí. Je úžasné sledovať úsmev a iskru v očiach dievčat a chalanov, ktorí jednoducho milujú život.
Rozprávať chce takmer každý, každý povie niečo o sebe a chce vedieť aj niečo o mne. Je to skutočne sranda; človek za pol hodinu vie o niekom viac, ako by čakal. Zistil som, aké zaujímavé odbory študujú, aké zaujímavé záľuby majú, že ich "vychovávajú a vedú" saleziáni z Námestova, z ktorých jedného poznám. A hlavne som zistil, za ten krátky čas, že sú tak trocho iné deti.
Určite nechcem hádzať všetky "mestské" do jedného vreca, ale vrúcnosť a úprimnosť detí z vidieku, a hlavne z tohto vzdialenejšieho, je autentická a unikátna.
Netrvalo dlho a odhalená bola aj moja profesia. Nevadí, rád o nej hovorím a ešte radšej ňou žijem. Precvičili sme preto aj trošku angličtiny, veď je vždy užitočné trošku "pospikovať".
Možno na tento blog pribudnú aj noví autori; aspoň v to teda pevne verím. Minimálne jedna "adebtka" by sa mohla nájsť, keď už študuje tú slovenčinu...
Nič to, pomaličky sme boli v Mikuláši a ja som musel vystúpiť. Priznám sa, že aj celkom nerád, pretože sme boli práve v najlepšom, teda čo sa týka kecania.
Nevadí, zakýval som, poďakoval a poprial všetko dobré.
A ako vďaku a prejav úcty a podpory som musel napísať tento článok, možno taký súkromný, ale predsa.
Verím, že univerzity veľkých miest, intrákovský život a vidina plytkých radostí nezmení ich skutočné krásne srdcia.
Skutočne vďaka Pane za týchto mladých veselých a šťastných ľudí. Veď aj oni sú svetlom nádeje pre budúcnosť...
