Udalosť, sledovaná miliardami ľudí po celom svete, je skutočne priestorom, v ktorom existuje veľká šanca na prezentovanie - v prvom rade krajiny, ďalej rôznych myšlienok a postojov, z ktorých by mali vynikať tie, ktoré hlásajú ducha mieru a jednoty. To je zrejme dôvod, prečo bol olympijský ceremoniál v Číne tým posledným, ktorý som pozeral (respektíve nepozeral). Dôvody, pre ktoré ľudia s nadšením sledujú tento úvod sviatku športu sa rôznia, rovnako ako sa rôznia preferencie divákov. Niekto má rád hudbu, ohňostroje, tanec, pestré farby, oblečenie výprav...v prípade Paríža mnohých fascinovalo netradičné okolie, respektíve pozadie tohto dlhého programu. A nakoľko sa nie nadarmo hovorí: „Sto ľudí, sto chutí...", niekomu sa nemusí páčiť hudba, inému taká alebo onaká scénka. Preto aj kritika a rôzne komentáre,. obzvlášť v dnešnej dobe „instantného okomentovania všetkého", nie sú ničím výnimočným... Poďme sa ale trošku dotknúť inkriminovaného výjavu, ktorý vzbudil toľko reakcií, že v ňom už pomaly zanikajú aj samotné výkony alebo úspechy športovcov.
Tento program niekto tvorí
Ako už bolo vyššie spomenuté, priestor na prezentáciu je obrovský. Otvárací ceremoniál je rovnako šancou aj pre jednotlivých umelcov, hercov, spevákov a v prvom rade režisérov a tvorcov jednotlivých choreografií, scén a výjavov. Na to všetko dozerá hlavný režisér - v tomto prípade nazvaný umelecký riaditeľ otváracieho ceremoniálu, ktorým bol herec a režisér Thomas Jolly.
Z môjho života mám veľmi osobné a blízko sprostredkované skúsenosti s prácou mnohých režisérov pôsobiacich vo významných kultúrnych inštitúciách Európy a na rôznych významných kultúrnych a spoločenských podujatiach v Európe a vo svete. Na základe toho si viem živo predstaviť, akým lákadlom je pre mnohých režisérov a umeleckých tvorcov odolať pokušenia sebazviditeľnenia za každú cenu. Nie každý režisér je totiž stelesnením pokorného človeka typu Jožka Bednárika (česť jeho pamiatke). Vo veľkej miere a zvlášť v modernej dobe sa posúvajú hranice a mnohí z novodobých režisérov (rovnako aj umelcov), ktorý disponujú, okrem typického perfekcionizmu, aj extrémnou dávkou exhibicionizmu a často aj chorobného narcizmu. Viacerí umelci alebo odborníci v kultúre mi neraz hovorili o nezmyselných inscenáciách, ktoré sa vymykali zdravému rozumu, často znevažovali samotné dielo a dokonca aj ohrozovali bezpečnosť a ľudskú dôstojnosť samotných hercov a umelcov. Výsledkom bola vždy kontroverzia a aj časté znechutenie samotných divákov. Na druhej strane však v dnešnej dobre kontroverzné znamená známe - a preto je podobný prístup čoraz častejší. A tu sa dostávame do začarovaného kruhu - pretože zase „Sto ľudí, sto chutí...".
Moderné alebo dekadentné?
Pamätám si, ako som v čase covidu sledoval známu operu. Pobehovali tam „baleťáci", z ktorých jeden sa stával čoraz ľahším, čo sa týka oblečenia. A nakoľko už na začiatku boli všetci oblečení dosť poskromne, v hlave som si predstavil ten najhorší scenár. Ani som to nestihol zosumarizovať a na obrazovke poskakoval nahý chlap, ktorý našťastie rýchlo odskákal za oponu. Nie, nemám z nahého muža strach ani traumu, ale pomyslel som si, že toto bolo úplne zbytočné. Nebol som sám a fajšmekeri z fachu sa vyjadrili podobným štýlom a v podstate to zhrnuli tak, že celá inscenácia bola za hranou a vôbec nepochopili, čo mala zobrazovať. Možno ešte treba dodať, že operu vysielal naživo štátna televízia.
To len myslím potvrdzuje predpoklad, ktorý bol už vyslovený vyššie - čím väčšia šanca sa zviditeľniť a tým väčšie lákadlo pre režiséra a tvorcu. A čím väčšia kontroverzia, tým väčšia šanca na budúce „zákazky". Biznis je totiž biznis a preto už aj umenie ide často bokom. Nepoznám osobu Thomasa Jollyho, ale zviditeľniť sa mu dozaista podarilo.
Takže moderné alebo dekadentné? Ja osobne si neplatím lístok na divadlo, aby som tam videl behať nahých ľudí, preto mi ten modrý pajác s listom na ohanbí prišiel ako poriadne lacný výjav, nech už symbolizoval kohokoľvek a čokoľvek.
Progresivizmus verzus kresťanstvo
Svet však nefunguje iba na základe faktov . Tvoria ho aj symboly a symboly sú často silnejšie ako fakty. To, že si niekto všimol inkriminovanú scénku a videl v nej výjav z Poslednej večere od Da Vinciho, to nie je prejavom kresťanskej bigotnosti!
Rovnako ani nie je slepotou a úmyselným zakrývaním faktov, že v tom iný človek videl výjav nejakej klasickej hostiny bohov Olympu, plnej orgií a opojného moku.
Existujú ľudia, ktorí si ani nič nevšimli, ale potom, ako táto kontroverzia uzrela svetlo sveta, ohodnotili danú časť za infantilnú, detinskú a trápnu. Potom sú ľudia, ktorí v tom skutočne videli neskrývaný a proklamovaný symbol tolerancie a inkluzivity rôznych pohlaví a orientácií- teda progresívnych myšlienok.
Tak to v podstate pomenoval aj samotný Thomas Jolly.
A ak si to všetko rozoberiem na drobné a čítame vyjadrenia samotných hercov, režiséra, biskupov, politikov, predstaviteľov iných vierovyznaní a aktivistov radikálnej ľavice, vytvára sa výbušná zmes - s kontroverzie prechádzame do osočovania a vzájomných urážok a boja... A tu niekde sa opäť vytráca to, o čom by Olympijské hry mali skutočne byť. Z oslavy mieru a zmieru sa na dlhú dobu vykľula nenávisť a stavanie múrov. Jediný, ktorý sa teší priazni je umelecký riaditeľ - jeho meno je známe a v sekulárnom Francúzsku mu určite jeho odvážne „dielo", teda aspoň jeho inkriminovaná časť prinesie nové úspechy v kariére.
Skromný pohľad nedokonalého kresťana
Čo dodať na záver? Rovnako, ako celá kontroverzia, aj tento článok by už mal priniesť nejaký koniec. Ako kresťan som v tom prvotne nevidel výjav Poslednej večere, ale môj pohľad môže byť skreslený tým, že daný ceremoniál som vôbec nesledoval a do povedomia mi danú kontroverziu vsunul až mediálny ošiaľ.
Čo som však registroval, boli podivné indivíduá za stolom, ktorých odkaz som vôbec nepochopil a prišlo mi to, ako keby zobrali náhodných ľudí (trošku podivínov) z ulice a usadili ich za playstation. Potom tam prišiel dáky „šmolko" s listom na ohanbí a už chýbalo len to, aby mu svieži vánok zo Seiny ten list odfúkol a zasmial by som sa ešte trošku viac. Teda, ten smiech by bol cez slzy, pretože, nech chcel autor zobraziť čokoľvek (možno aj myšlienky a postoje, s ktorými ako kresťan nemôžem súhlasiť), toto divadielko vyzeralo, ako naše scénky z mladosti (keď sme sa hrávali so sesternicami). Jedným slovom TRÁPNE.
Podľa reakcií hercov aj režiséra to však čerpalo inšpiráciu z Da Vinciho Poslednej večere. Tu treba dodať, ako hovorí aj kňaz Juraj Vittek , že treba situáciu vnímať v kontexte Francúzska a aj keď vyjadríme ako kresťania nesúhlas, nemôžeme podľahnúť pokušenia uzatvorenia sa a ukazovania prstom na iných s tým, že si hovoríme, že sme lepší. Pretože tým, že je niekto kresťan, nie je automaticky lepším človekom. Pre kresťana - katolíka je podstatné niečo viac - a to, je fakt, akým spôsobom on pristupuje k tajomstvu Poslednej večere - vo svojom živote! Aby on nebol skutočným pohoršením.
Spôsob, akým situáciu využívajú politici, ktorí sa hrajú na kresťanov, je absolútne nesprávny a nechutný - rovnako ako samotná scénka!
