Môj priateľ to niekedy zvykol robiť. Veľmi som sa na neho vedel nahneval. Už viac ako dvadsať rokov vidí iba tmu. Vysávanie je pre neho nočná mora. Kľačiac zvykol stráviť na zemi niekoľko hodín, rukami šmátral po zemi, či je už všetko smetie fuč (vždy povysával na jednotku). Pomocníkov moc do bytu nechcel...párkrát ho už okradli. A ak práve nemohli tí, ktorým dôveroval a ozvala sa nečakaná návšteva , kľakol k zemi a išiel na to. Spomenul som už, že okrem slepoty trpí aj bolesťami chrbta a inými ťažkosťami, s ktorými sa človek v dôchodkovom veku stretáva pomerne často?
Možno by sa niekto spýtal, že prečo som mu teda nepomohol ja? "JA" je to odpoveďou.
Naše JA je to krásne, ale zákerné tajomstvo. Uvedomovať si, kým som, že som dôležitým je skutočne potrebné. Napĺňať svoje poslanie, rozvíjať talenty, mať ciele a uskutočňovať ich... Na druhej strane, naše JA je často prekážkou k tomu, aby sme boli tým, kým chceme byť alebo kým by sme byť mali.
A tak som aj ja niekedy neponúkol pomoc, dokonca ani tomuto môjmu priateľovi. Na programe boli totiž dôležitejšie činnosti.
Dnes som však mohol pomôcť a uvedomiť si, aké je vzácne byť nápomocným. Je to cesta, ktorou svet kráča ku krajšiemu dňu. Cesta, ktorou sa stávame ľuďmi...
"Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať."
