Keby mi niekto pred 20 rokmi povedal, že sa stane mojím priateľom, vysmial by som sa mu. Už ako malí chlapci sme sa ho tak trošku báli. Pôsobil na nás niekedy veľmi prísnym dojmom a predsa len, bol už starším pánom. Musím však priznať, že už v tom čase ma niečím fascinoval. Bol na svoj vek až príliš energický. Ráno už čulý, stále sršal humorom a brázdil mesto na bicykli. Z rozprávania viem, že ešte v 65-ťke si rád zahral volejbal. Vždy nás prišiel navštíviť, keď sme na neďalekom ihrisku hrali futbal, hokejbal alebo práve horlivo diskutovali. Nikdy si neodpustil svojský humor a vyčaroval tak všetkým úsmev na tvári.
Až neskôr som objavil tajomstvo jeho sily, horlivosti a radosti.
Aj on patril k tým, ktorých pristihla "Barbarská noc". Bol odvlečený a prinútený pracovať na priehrade v blízkosti Považskej Bystrice. Neskôr bol poslaný domov a zaradil sa do bežného života. Ani to mu však nezabránilo v naplnení túžby, ktorá u neho prvýkrát vzplanula ešte ako u mladého chlapca - stať sa "bláznom pre Krista". A o tom, že to naozaj bolo bláznovstvo svedčia osudy mnohých, ako napríklad blahoslaveného Titusa Zemana a spolužiaka Antona Srholca. Absolvoval vojenčinu a zamestnal sa v Bratislave, kde tajne doštudoval a bol tajne vysvätený za kňaza.
Osud bol k nemu trošku priaznivejší a jeho sen o kňazstve sa mohol naplniť, keď získal súhlas s verejným pôsobením, v ktorom bol však zastrašovaný z tzv. provokačného kázania. Rehoľnému životu zasvätil 71 rokov, z toho 60 rokov ako saleziánsky kňaz.
V roku 2018 bol ocenený medailou ÚPN pre bývalých politických väzňov a účastníkov protikomunistického odboja.
O jeho životnom diele a následnej úcte a obľube však nesvedčia čísla, ale jeho skutočný život. Jeho postoj k životu a k ľuďom, ktorým sa stal príkladom pre mnohých, veriacich aj neveriacich, je niečím, čo aj po jeho odchode dokáže vyčarovať úsmev na tvári a často núti zamyslieť sa.
Možno by nebolo odveci, pripomenúť si niektoré úsmevné momentky:
Keď som začal písať do miestnych farských novín, prišiel som za ním trošku sa pochváliť. "Don Kosmál, píšem do Farských zvestí...prečítajte si", oznámil som mu nadšene. On len pozdvihol hlavu a svojím typickým humorom mi adresoval prísne varovanie: "Píšeš?...Len aby si podľa toho aj žil!"
Jedna pútnička za ním prišla a nadšene sa pochválila, ako navštívila pútnické miesto v Lurdoch. Don Kosmál sa zamyslel a spýtal sa: "Tak čo...je tam tá Panna Mária rovnaká ako tu?"
(*tým chcel naznačiť svoju racionálnu úctu k Panne Márii, ku ktorej sa neprestajne modlil)Niekedy medzi rečou len tak povedal, ako keby novinku: "Zomrieš!". To bolo pre mnohých šokujúce, ale obsahovalo jeho životný postoj. Prijímal smrť ako súčasť života, ktorá čaká na každého z nás. Aj napriek tomu však miloval život a tešil sa z každej chvíle, ktorú mohol žiť.
Za všetko ti Jožko ďakujeme a teším sa ako sa opäť v nebi zasmejeme!
