Dnes sa vám bežne stane, že z nápisu sa prechádza aj k slovám. Preto nie je nič zvláštne, keď na ulici uvidíte 10-ročného chlapca, ako "posiela do niekam" staršieho pána, ktorý ho upozorňuje, aby neskákal špinavými topánkami po lavičke. Dovolil by si to niekto tak 15-20 rokov dozadu?
Aj my sme boli drzí a často sme reagovali s ohrnutým nosom alebo sme neposlúchli upozornenia spoluobčanov. Dokonca aj keď boli opodstatnené. Tiež sme radi sedávali na lavičkách s nohami na sedáku a tiež sme aj hádzali petardy ľuďom pod nohy... Robili sme veľa zloby, o ktorej radšej pomlčím, ale...
Ale nikdy by sme si nedovolili povedať vulgarizmus. Určite existovali aj takí šibali, ale bolo ich pramálo a boli to výlučne chlapci a chalani z pochybných "feťáckych bánd". Pri dospelých mužoch sme riskovali jednu po papuli, ku ktorej by sa, ak by som sa doma sťažoval, pridalo ešte takých zo štyri. Svojho otca mám aj tak nadovšetko rád. Nevyčítal by som mu to.
Na uzde nás ale držalo niečo, nejaký tajný limit a hranice, ktoré jednoducho boli zadefinované, aby časom boli prestrihnuté.
Nebudem pátrať, kde to začalo, "slovenskí hip-hoperi" by ma išli zjesť (česť výnimkám), ale vulgarizmy sa dnes používajú akosi bez hanby. Počujeme ich často v televízii, dokonca aj smerom od rodičov k deťom. Ak by niekto chcel dodať, že to tí Cigáni, tak pozor veľký!
Minule som schádzal k autu a prišlo pekné SUV. Pekne oblečená a naoko slušná mamička otvorila dvere a posielala decko von. Decko sa s niečím hralo (mobil alebo tablet), nereagovalo a tak ho milá mamička poslala z auta "niekam" ... a už to veru nebolo do školy... Tak asi toľko.
Z niečoho podradného, vulgarizmy sa za to považovali, sa časom stalo niečo normálne a dokonca frajerské. Bohužiaľ, nie len medzi tínedžermi, ale aj medzi verejne účinkujúcimi dospelými a dokonca malými deťmi.
Nečudujme sa, o vzory majú postarané...
