Celý posledný týždeň sme opäť žili hokejom. Niekto by namietal, že hokejbal nie je predsa hokej, ale my to tak ľudovo voláme. Oficiálne hrávame hokejbal, ale vždy sa bavíme o tom, že cez víkend hráme hokej.
V hokejbali spočíva tajomné čaro. Pre mňa osobne skrýva nostalgiu za mladosťou a túžbu dať zo seba všetko. Asi preto som sa k nemu po rokoch vrátil... A aj napriek tomu, že mnohí ním opovrhujú a podivne ho znevažujú, hokejbal nepochybne patrí medzi top obľúbené kolektívne športy na Slovensku. A možno pre tých so slabšou pamäťou, takmer každý zo slovenských hokejových hviezd ho za mlada hrával na ulici a niekedy aj súťažne mimo sezóny.
Kedže sú majstrovstvá sveta každé dva roky, načakali sme sa dlho. Nakoniec sme sa však predsa dočkali a mali omnoho väčšiu radosť, kedže sa tohtoročné majstrovstvá hrali u nás. A že to dali do Košíc? Nuž, trošku komplikácia pre mnohých, ale aspoň sme sa zase raz presvedčili o tom, že aj na východe niečo je. Však? Haló? Politici - nikoho z vás som nejako výnimočne nevidel fandiť... Ale dosť o politikoch.
Posledný týždeň sme totiž mali šancu vidieť chlapov so skutočným charakterom.
Chalani si pred šampionátom moc neverili. Raz predsa, generačná výmena musela nastať a 13 nových mien v ostrieľanom tíme vzbudzovalo množstvo otáznikov. Navyše hokejbalistov tesne pred šampionátom zasiahla tvrdá rana, kedy nás opustil obľúbený tréner Duško Danko. Chalani zabojovali aj za neho! A boj to bol ťažký, preťažký. Nové tímy, ktoré kedysi zaostávali sa dostali do popredia. Fíni a húževnatí Taliani, ako už aj klasický "český syndróm"; tak to boli skutočné prekážky. Nechýbali ani päste a tvrdé zákroky - Kanaďania sa proste nezaprú. Všetko sme to však prekonali.
Českí bratia, zrejme zo strachu pred odvetou, nezvládli semifinále a my sme si včera brúsili zuby na prekvapenie turnaja. Stôl v bare, pivo a kofola na stole a upäté pohľady. Emotívny začiatok zo zásnubami najlepšieho hráča turnaja len vykreslili krásu a srdce tohto nevšedného zážitku. Gratulujeme!
Dali sme to - štvrtýkrát za sebou. A teraz sme skutočne mohli povedať MY. Vyhrali totiž chalani, ktorí sa ničím neodlišujú od obyčajných smrteľníkov. Denne chodia do roboty, potom sa trápia s deťmi (prípadne sa s nimi trápia v škole - kde učia) alebo majú iné povinnosti. Na hokejbal je často málo času, ale zo zaťatými päsťami sa vždy nájde.
Reprezentovať krajinu je pre nich vrchol kariéry a bijú sa o to, aby boli súčasťou kádra. A ak sa tam už raz dostanú, dajú zo seba úplne všetko.
Včerajšie víťazstvo, ktorým sme vyrovnali zisk 5 zlatých a potvrdili prvé miesto v počte získaných medailí bolo nádherné.
Ďakujeme chalani!
