Všetko sa zlomilo dnes. V škole všetci chlapci na chodbách kecali iba o futbale, všetci sa ma pýtali, či sa teším rovnako ako oni. Na hodine jeden piatak dokonca vyskočil z lavice a zakričal: "Dnes sa začínajú majstrovstvá!!!" Ďakujem ti Martinko, zobudil si vo mne draka.
Poobede sme už behali po ihrisku, hrávame s chlapcami každý štvrtok. Je to miesto nášho úniku. Oni unikajú od učenia a ja od mučenia. A predsa mám na nich vplyv, aj keď trošku skreslený.
Dnešný futbal bol však iný. Každý z chlapcov valil, nikto sa neulieval. A to pražilo poriadne slnko.
Uvedomil som si razom, že opäť je to tu. Teším sa ako malý chlapec. V hlave sa mi vynorili spomienky na prestrelenú penaltu Roberta Baggia, na excelentné francúzske víťazstvo vo finále s Brazíliou, na slzy smútku pri vypadnutí Anglicka s Argentínou v tom istom roku. Spomenul som si aj na hviezdneho Ronalda, zubatého Ronaldinha, neskutočný gól Dennisa Bergkampa a nezabudnuteľné víťazstvo Slovákov s Talianskom:-)
Boli to emócie, ktoré sprevádzali moje detstvo, dospievanie a sprevádzajú ma aj dnes, keď som už vo veku, že väčšina hráčov je mladších ako ja. Z mojich mužských vzorov sa stali nádejní mladíci, ktorí mi tak veľmi pripomínajú, že čas letí kozmickou rýchlosťou.
A v tom čase som sa zmenil aj ja. Už nemám vysnených favoritov, ani nestávkujem peniaze. Dokonca už asi ani nebudem plakať. Zostali len tímy, ktoré moc nemusím...aj preto dnes fandím Chorvátsku...
V mojom živote sa toho zmenilo veľa a zmenil sa aj samotný futbal, ktorý je každým rokom čoraz viac o horibilných sumách.
Jedno je však isté, tá vášeň medzinárodných majstrovstiev ma chytí každé štyri roky a spolu so mnou milióny mužov a aj žien. Je to pre mňa jedno veľké športové tajomstvo.
Vivat futbal!