Na zemi mám položený kýblik a rukami sa predieram husto obrastenou čiernou ríbezľou. Miestami sa zdá, že stromček je natoľko neprípustný, akoby bol lakomý vzdať sa svojich nádherných plodov. Letné lúče ho už týždne naplno vyhrievajú, preto už zber nepočká. Stačilo by totiž trošku dažďa a veľké bobule by popadali na zem. Ostali by potravou pre nenásytné vtáctvo.
Práca mi ide od ruky, baví ma. Už dlho som sa neoddal zberu plodín tak naplno, ako teraz. Nevadia mi mravce, ktoré zvedavo putujú po mojich nohách a rukách a dokonca mi nevadí ani nepríjemný vietor. Som dokonale sústredený, mojím jediným cieľom je nájsť bobuľky, zrelé na odber. Nie všetky sú však pripravené opustiť svoj domov.
Prečo sú niektoré nezrelé?
Na slnečnej strane je logicky viac zrelých plodín. Preto sa už teším, ako prejdem na druhú stranu stromčeka.
Pred očami vidím strapec väčších z nich a tak načahujem ruku. Stŕham ho celý, veď všetky sú zrelé. Vhadzujem strapec do nádoby a vtom spozorujem, že druhej strany je viac ako polovica nezrelých, dokonca úplne zelených.
Nechápem tomu. Všetky sú predsa na slnečnej strane a každá z bobúľ na rovnakom strapci. Ako je možné, že polovica z nich je ešte nezrelých? Sú dokonca zelenšie ako bobule z úplného spodku stromčeka.
Vtedy mi napadne prvá paralela z človekom.
Veď koľkokrát sa stretáme s ľuďmi, ktorí aj napriek tomu, že majú všetko, vyrastajú v dobrej rodine, sú formovaní dobrou partiou ľudí... Napriek tomu všetkému a aj napriek svojmu veku sú nezrelými ľuďmi. Zachovajú sa zle voči svojim blízkym, podvedú a opustia manžela/manželku, vydajú sa na cestu nesprávnym smerom.
Bobule ríbezle za to zrejme nemôžu. Zrejme nedostali potrebných živín, ktoré si zobrali ich "kamarátky" zo strapca. Ľudia však často za svoje zlyhania musia niesť zodpovednosť. Muli by sa naučiť byť zrelými.
Ako tak zbieram a premýšľam zároveň, kýblik sa pomaličky napĺňa. Mohol by sa aj rýchlejšie, ale niekedy mu to nedovolím. Jednoducho nedokážem odolať vábivému pokušeniu čierneho čuda, ktoré je také sladké a také zdravé. Túžim však po ešte sladšom kúsku, preto netrpezlivo hľadám čo najväčšiu bobuľku. Vtom ju zbadám, priamo predo mnou. Je taká napučaná, že ju musím schmatnúť veľmi opatrne. Inak by mi v rukách praskla. "Tá bude sladučká", pomyslím si.
Nie je všetko zlato, čo sa blyští
Je to takmer najväčšia bobuľa dňa. Vklad´m si ju do úst, netrpezlivo hryziem... A som sklamaný. Veď toto mala byť predsa najkrajšia a najsladšia zo všetkých. Chutila však úplne priemerne, nemala v sebe o nič viac sladkosti a príjemnosti, ako tie malé čierne bobuľky zo spodku stromčeka.
A tu je príležitosť pre ďalšiu paralelu z človekom.
Vyfintený, dobre vyzerajúci človek. Zaujme nás svojím výzorom, šarmom. Niekedy nás zaujme svojimi rečami, svojimi životnými úspechmi. Svojím krásnym fárom, domom, luxusnou dovolenkou - svojím tučným kontom. Častokrát je to však len klam, ktorý v nás vzbudzuje obraz dokonalosti a jedinečnosti. Vo vnútri sa však skrýva len obyčajná priemernosť a sklamanie.
A príbeh tučnej a lákavej bobuľky je možno aj obrazom našej túžby po falošných hodnotách, ktoré nás však po nasýtení vôbec nenaplnia.
Tučná bobuľa, ktorá bola už doslova prezretá sa dá prirovnať aj k človeku, ktorý už má svoj vek, ale nespráva sa tak. Samozrejme, je do dobré byť dieťaťom, veď kto by ním niekedy nebol aj v dospelosti. Sú však chvíle, kedy by sa nemal dieťaťu pripodobňovať. Veď predsa má už svoj vek. Také ofučiavanie napríklad, k vyzretému človeku nepatrí...
Ale aby som nebol príliš skeptický. Ríbezle vo mne zanechali aj krásne prirovnania k človeku. Stromček ríbezle plodí stovky bobuliek, tak zdravých a tak chutných. Sú okrasou záhrady, sú potravou pre nás aj pre ďalšie druhy živočíchov. Stromček bojuje s nadváhou, chce sa rozdať.
Je tu pre nás.
Tak ako by sme aj mi mali byť pre iných...
