...takýto darček mi doniesol môj brat z Anglicka.
Písal sa rok 1997 a ja som nesmelým, rozlietaným písmom písal list bratovi, ktorý v tom čase pracoval v Anglicku. Mal som vtedy 10 a napísať taký list mi trvalo veľmi dlho. Určite bol aj plný hrubíc a machúľ.
Po dlhom čase sa mi to podarilo. V liste som ho poprosil, nech mi niečo pekné kúpi, niečo futbalové. Najideálnejšie by bol nejaký futbalový dres, napr. Manchestru alebo Liverpoolu.
Keď som po bratovom príchode rozbalil balík a našiel som v ňom darček, bol som sklamaný. Priznávam a dodnes sa za to hanbím, bol som na brata nahnevaný. Takmer som mu ani nepoďakoval a šiel som do postele, v ktorej som si mierne poplakal.
Vedel som, že brat mi chcel urobiť radosť a ten dres bol naozaj drahý a pekný. Bol to pravý dres značky NIKE, ktorý v tej dobe nemal takmer nikto. Mal len jednu veľkú chybu - bol to dres tímu, ktorý som vôbec nepoznal.
Aj keď mi brat povedal jeho názov, tak som ho zabudol, vôbec ma to nezaujímalo.
Dres som síce nosil do školy rád, pretože mi ho všetci chlapci závideli, ale aj tak som stále túžil po takom, ktorý by mi robil radosť.
Po pár týždňoch však nastala zmena. Pri sledovaní obľúbených "Eurolíg" (futbalových zostrihov z európskych líg), som zbadal tím, ktorý mal rovnaký dres ako ja.
Hral v ňom nejaký Bergkamp. Ten tím mal pekný útulný štadiónik a naozaj hral celkom sympaticky. A ten Bergkamp dával krásne góly...
A tréner toho tímu mal také zaujímavé meno - volal sa Arséne, ako ten chemický prvok.
Nuž, chtiac-nechtiac, ani neviem ako, ale ten tím sa mi začal páčiť. Postupom času som "Euroligy" sledoval výhradne kvôli nemu - žiadne iné zápasy ma už viac moc nezaujímali.
Jediné, na čo som čakal, bol zostrih zápasu Arsenalu Londýn, mužstva, ktorého tréner sa volá rovnako (najprv som si myslel, že je to prezývka alebo žart, ale on sa tak skutočne volá).
Postupom času moja priazeň tomuto klubu zo severného Londýna prerástla k "láske", ktorá mi prinášali radosti, ale aj množstvo sklamania a sĺz.
Najhoršie to bolo v období puberty, kedy vedia byť chlapci veľmi citliví. Vtedy som neraz prežíval urputné bolesti zakaždým, kedy môj klub prehral.
Odvtedy uplynulo takmer 14 rokov. Za ten čas som sledoval stovky stoviek zápasov Arsenalu a vďaka novým technológiám ich môžem sledovať každý týždeň. 14 rokov je ovplyvnený celý môj život, ktorý časťou patrí Arsenalu.
Rovnako "utrpelo" nielen moje vnútro ale aj vonkajšok. Za tých 14 rokov pribudlo v mojom šatníku niekoľko ďalších dresov a spolu s ním množstvo iného šatstva, od śálov, rukavíc, šiltoviek až po vymakané náramkové hodinky...
Takisto aj dizajn mojej izby je ovplyvnený týmto darčekom - nájdete v nej nástenné hodiny, plagáty a vlajku, śálky v poličkách a deku na posteli...
A to všetko kvôli darčeku z roku 1997, darčeku, ktorý ma vôbec nepotešil a zarmútil ma.
A prečo o tom teraz píšem?
Včera sme v podniku sledovali finále anglického pohára, v ktorom mimochodom Arsenal nečakane prehral. Bol som samozrejme smutný, aj keď nie tak veľmi, ako som zvykol bývať (sú predsa dôležitejšie veci ako výsledok futbalového zápasu tímu z Londýna). A vôbec mi už nevadí, že Arsenal nič nevyhral od roku 2005...
Ten futbal som pozeral s bratom. A ten sa veľmi smial, keď som ostal zarmútený. Usmial som sa na neho a povedal som mu: " To všetko kvôli tebe a tvojmu darčeku, ktorý som ani nechcel!"
- a brat nechápal, pretože na to dávno zabudol...
Ale ja nezabudnem nikdy. Nikdy nezabudnem na tento darček, ktorého cenu som pochopil až o roky neskôr.
Ďakujem brácho!
PS: Tešme sa s darčekov...aj z tých, ktoré sa nám moc nepáčia, ale ktoré sú nám darované zo srdca a ich cenu si niekedy uvedomíme až po dlhých rokoch.
