Ako to už niekedy býva, nečakaný hosť vie byť aj nemilým prekvapením. Stonásobne to platí, ak vás pri niečom dôležitom vyruší. Práve som totiž na niečom pracoval a vtom ma obklopilo hlučné obletovanie. Na okamih sa zdalo, že zavreté dvere izby pomohli, ale opak bol pravdou. Chcel som ju hneď dostať, ale jej čas ešte neprišiel. Jednoducho bola až príliš aktívna, plná bzučiacej energie, ktorá ohlučovala aj cez nasadené slúchadlá, plné muziky. Bola neskutočne hravá a vynaliezavá. Ak ma nemohla "štichovať" zvukom, znepríjemňovala mi prácu šteklením mojich rúk.
Vzdal som to. Prácu trebalo dokončiť a tak som sa nechal obletovať a opeľovať a... Po čase všetko stíchlo a ja som musel odísť. "Zubnú kefku mám a pastu si požičiam", oznámila. Zamkol som dvere a šiel na hokejbal.
Večer som prichádzal s malou dušičkou. Čo ak bude stále doterná? Vyspím sa ja dnes? Budem ju musieť ukľudniť alebo rovno spacifikovať? Na moje prekvapenie bolo ticho, tichúčko. Zjavne jej došla energia a spokojne išla spať...s pocitom teplého domova v chladnom novembrovom čase.
"Ufff, čo to?", ráno ma niečo budí zo živého sna. "Ešte chcem spať, veď budík ešte tiež užíva ríšu snov." Bola už hore. Horor začína. Spomínam sa na dni dávne, keď som u babky vždy v letných mesiacoch nemohol podriemavať do jedenástej, po dedinských zábavách. Vtedy boli rovnaké a táto je taká istá. Z plafóna nevisí lepkavé lákadlo, aké neskôr nainštalovala babička. Všetku svoju zlobu si teda vybíja na mne. Páči sa jej moje ucho. A na to som nesmierne háklivý. V jede lapám po vankúši a vtom mi padne pohľad na hodiny. Takmer meškám do práce!!!
"Ach, ďakujem ti otravná kamarátka. V noci si ma nechala spať a teraz ma budíš práve včas!" Obliekam sa, hádžem niečo na rýchlo do úst. Verím, že aj kamoška by si niečo dala, ale čas je neúprosný. Musím rýchlo do práce. Prekypujem vďakou a mucha tiež. Sedí si spokojne na stole a pozerá na mňa, ako si vychutnávam jogurt s cereáliami. Zahľadeli sme sa do seba. Jej pútavé mnohoraké oči sa stretli s mojimi. Sme ako zhypnotizovaní, keď tu zrazu BOOM!!! Aj Jackie Chan by mohol závidieť. Nevydržal som to. Viem, zneužil som jej bezbrannosť a slabosť. Taký je život. Odletela do mušieho neba...
V ten deň som na ňu ešte raz pomyslel. Bol to deň blbec. Tej muche tak málo stačí k radosti. Síce zažila teplo a vôňu domova, aj keď len jednu jedinú noc. Stačilo by jej však aj niečo úplne iné...veď tak rada na tom vysedáva.
Možno aj my - v dnešnej dobe plnej hlúpych hyenistických politikov a kedy sa zdá, že všetci blázni sveta sa spojili niekde v paralelnom svete.... Možno aj pre nás to môže byť malou iskričkou nádeje, že aj v tom najväčšom h*vne sa dá nájsť niečo dobré... Kiež by si nám to podarilo nájsť!
