Cez víkend sme sa navždy rozlúčili s naším priateľom a vzácnym človekom. Prišli sa rozlúčiť mnohí, aj tí "kakaoví"; až z opačného kútu Slovenska. Práve tí smútili asi najviac, spomínajúc na neho, ako na ich "otca". Zaspievali mu aj krásne rómske piesne. Na muziku majú neskutočný talent!
Bol veľmi vzácnym človekom a bol tak netypicky iným.
Keď som sa s ním prvýkrát stretol, mal som zmiešané pocity. Myslím, že som nebol sám. Je to taký čudák? Je to smutný človek? Prečo nič nehovorí? Prečo hovorí iba tak málo? Možno to bolo, teda naisto to bolo len moje prvotné zmýšľanie. Bližší sú mi typickí extroverti. Možno preto, lebo ja ním taktiež som.
Až časom, hlbokým vnímaním, stretnutiami, rozhovormi človek pochopil, že tento človek nemusí toľko rozprávať. Hovorí za neho jeho ticho a rovnako aj práca, ktorú usilovne koná. Vedel veľmi počúvať a rád počúval iných. Povedal niekedy len jednu krátku vetu. Aj tá sa vždy hlboko vryla do srdca a mysle človeka. S úsmevom spomíname na situáciu, kedy jednou jedinou vetou dokázal stíšiť hlas agresívneho alkoholika. Verte mi, ani buchnát do tváre by ho neumlčal lepšie.
Bol stále mladým a silným človekom. Veľmi zručným, čo sa týka manuálnych schopností. Bol rozumným, ale tak krásne jednoduchým. Aj vďaka týmto darom dokázal budovať stavby a diela. Či už to bolo medzi Rómami na Poštárke pri Bardejove, Angimlyne pri Michalovciach alebo pri bežnej pastoračnej práci medzi farníkmi.Čo je však dôležitejšie, popri stavbárskych prácach, budoval aj vzťahy a vychovával mladých k správnemu životu.
Sme radi, že sme ho mohli spoznať; tu na jeho rodnom Považí. Ani medzi nami, v Dubnici, nezaháľal ani nachvíľku a ustavične pracoval pre dobro ľudí. Všetko aj napriek chorobe, ktorú si nosil už odmala. Všetko aj napriek psychickým strastiam, ktoré si určite vytrpel počas komunistického režimu, kedy bol aj podmienečne odsúdený (málo o tom hovoril). Všetko aj napriek zákernej chorobe, ktorá zavítala do jeho usilovného tela pred zhruba dvoma rokmi.
A keď sa už zdalo, že s Božou pomocou nad chorobou zvíťazí, vrátila sa ešte silnejšia. Úbohé telo slablo a nedokázalo už pracovať. Ani to však neznamenalo koniec jeho práce. Svojou pokorou a odovzdanosťou do Božích rúk svietil ako svetlo nádeje všetkým trpiacim, ale aj tým, ktorí sa trápia pre zbytočnosti tohto sveta.
Do poslednej chvíle svedčil aktívne svojím životom. Bol človekom ticha, práce a modlitby. Podobne, ako vo Svätom písme svätý Jozef, pestún Ježiša.
Opustil nás 9. decembra 2014. Jeho dielo však prežíva naďalej a jeho oči, pevne veríme, hľadia do tváre Toho, ktorému do smrti dôveroval.
Ďakujeme Ti don Teodor!
http://saleziani.sk/spravy/16-slovensko4/1355-do-vecnosti-odisiel-don-teodor-gavenda
