Tohto kamaráta poznám už odmalička. Trávil som s ním veľa času, takmer celé letá. Športovec ako sa patrí, naučil ma množstvo užitočných vecí a do istej miery krotil moje aktívne pubertálne obdobie. Veď predsa také prázdniny na vidieku u babky otvárali dvere rôznym lákadlám a príležitostiam, často v zlom slovazmysle. Možno aj on má zásluhu na mojom skoncovaní s cigaretami a podobnými neduhmi...za čo mu úprimná vďaka.
Ako to však už v živote chodí, človek niekedy narazí na dno. Rovnako narazil aj môj kamarát a na prahu päťdesiatky ho zlomila zákerná choroba. Choroba si veru nevyberá, môžeš celý život viesť v správnej životospráve, aktívnom športe. Votrie sa do života a musíš sa ňou naučiť žiť. Nie je to ľahká vec, najmä pre bývalého športovca.
Okrem športu, ktorý už bohužiaľ nemôže teraz praktizovať, ostala môjmu kamarátovi ešte jedná záľuba. Je ňou včelárstvo. Možno som to predtým tak intenzívne nevnímal, ale myslím, že po ochorení sa tomuto koníčku začal venovať ešte s väčším elánom. Teda pokiaľ zdravie dovolí. Veď predsa starať sa o včelstvo nie je sranda. Niežeby som s tým mal skúsenosti, so včelami si moc nerozumiem a ani moc nechcem, ale človek niekedy potrebuje pevnú ruku.
O to úžasnejšie je sledovať pomalú, ale usilovnú prácu môjho kamaráta, ktorému niekedy trvá dosť času iba nadvihnúť jednu z častí úľu.
A tak človek niekedy zájde pozrieť, snaží sa navštevovať kedy len môže. Často ho nájdem sedieť ticho na sedačke v "úľovej búdke", ako načúva bzukotu neúnaných včelích krídel. "Nie je to krása? Ako usilovne pracujú, až do vyčerpania. A ich život netrvá dlho...", komentoval prácu včiel robotníc.
Súhlasil som s nemým úžasom. Uvedomil som si, že rovnako usilovne pracuje aj on, aj keď osobne sa cíti ako lemra...bez neho by práca včiel vyšla nazmar.
Neskôr sme zišli dole, k nemu do chalupy. Načiahol sa do kredenca a podáva mi pohár medu.
"Zober si tento med, čerstvý.", vystrel triaslavú ruku. Zobral som med, zabalil som ho do vaku.
Jeho oči sa zablyskli, moje ešte viac. Myslím, že niekde na krajíčku som aj zatláčal slzy. Ten človek mi dal vec, ktorá je jeho všetko.
V tom pohári medu sa nachádzali hodiny tvrdej práce, trpezlivosti a pokory. V tom mede sa skrýval ten vzácny dar človeka, ktorý mi dal všetko, čo len môže...
Myslel som, že už mi viac darovať nemôže. V tom ale povedal:
"Ešte ti dám potom jesenný, keď natočím."
A ja som bol potešený druhýkrát, pretože som po dlhom čase počul z jeho úst slová optimizmu...slová, v ktorých nehľadal koniec... a to ma veľmi posilnilo!
Ďakujem ti Pane, že sa mi dávaš spoznať, hoc aj v tých najúbožejších a trpiacich...
