Viem, že prázdnou frázou by sa články nemali začínať, ale jednoducho musím: ŽIVOT JE NESKUTOČNE PESTRÝ A PLNÝ PREKVAPENÍ! Čo sa to teda vlastne stalo? Ako ma život prekvapil pre tento raz?
Na mieste, kde by som to nečakal
V ten deň som mal byť niekde vo Viedni. Mám tam totiž „cestovné resty" (chcel som pútne navštíviť jedno miesto). Na fare, v bratislavskej Petržalke, však boli v ten deň hody. Kostol s obrovským krížom, ktorý nesie aj meno tohto krutého mučiaceho nástroja, hostil tradičnú slávnosť. Množstvo ľudí, džavot detí, vôňa dobrôt a lahodného gulášu... To všetko som mal v ten deň zmeškať. Aj keď som dostal veľmi vrelé pozvania, v rozhodnutí som bol neoblomný - potrebujem byť sám (sám s Bohom).
Ako to už však v živote býva: „Človek mieni a Pán Boh mení" - spal som moc dlho. Bolo to tak dlho, že som premeškal svoje ambiciózne plány o púti vo Viedni.
Musím tiež priznať, že vidina gulášu rovnako zavážila - razom som bol tam, kde som odmietal byť - na farských hodoch.
Stretol som fanynku
Tento príbeh je dlhý a pre zachovanie súkromia nemôžem „vyrozprávať" všetko. Tak aspoň v skratke - je žiak a jeho babka pochádza z môjho rodného mesta. A svet (Slovensko) je tak strašne malé... S humorom rád hovorím, že ani ohovárať nemôžeš (niežeby som to niekedy chcel robiť).
Beriem guláš a zrazu spoznávam známu tvár. Je tu na návšteve... Galantne mi uvoľňuje miesto, aby som si výborný guláš vychutnal. Som v rozpakoch - dáma by mala sedieť, ale prijímam. Urazil by som. A ten guláš fakt chutí lepšie v sede.
Púšťame sa do reči. Ja viem, že rada čítavala moje články - sú to už roky. Téma môjho blogu sa predsa len otvára. Som rád - stretol som vernú fanynku.
Rozprávame o tom, že mala rada moje články, ktoré vedeli povzbudiť. Vyzdvihuje moju schopnosť uchopiť aj ťažkú tému, ktorou napríklad smrť vie dozaista byť, a vyťažiť z nej niečo krásne. Spomínam na časy, kedy som chodil sprevádzať zomierajúcih do domovov dôchodcov - ten nespočet opustených stareniek a starčekov... Spomíname aj články zo života, plných uštipačného humoru a častej sebareflexie.
V tom zaznie nápad (jemná výčitka): „Mali by ste písať aj také...aj teraz, v tejto dobe!"
Obrovská vďaka
Pozerám a kývnem hlavou. V mobile mám desiatky príbehov, v hlave stovky nápadov. Môj život je pestrý a krásny. Je plný ťažkých vecí (kto ich nemá), ale zároveň plný vedomia, že len optimisti prežijú.
Dnes večer píšem tieto riadky. V pozadí hrá kapela Europe, ktorá práve spieva o živote v plnosti. Ja premýšľam a som zlomený (v dobrom). Vzdávam sa, moja fanynka má predsa pravdu. Dnes si dávam predsavzatie opätovne tvoriť.
A na záver? Možno je tento blog tým najsuchším, aký som kedy napísal. Ale patrí - veď ona vie. Pane Bože, vďaka za ňu...žehnaj ju!
